Predstieranie

24. Nechcem byť len ďalšie dievča

Hnevala som sa na samú seba. Von sa poriadne ochladilo a my sme zmeškali posledný autobus. Keď že sa Nicky rozišla s Palim, nemal pre nás kto prísť... Volala dvom kamarátom, ale nikto nemohol a ja som začínala byť zúfala. Čo si počneme v tomto pokročilom čase, samé na zastávke? Dobre, napadol ma Andrej. Teoreticky by mohol byť v Bratislave, ale čo je pravdepodobnejšie, bude niekde na diskotéke. Trvala som na tom, že nech zavolá Nicky, tak zavolala. Dlho sa dohadovali, ale nakoniec vyhrala ona a my sme čakala na Andreja, ktorému to trvalo celú večnosť!

Sedela som vpredu, Andy jazdil. Nicol stále niečo kecala, ústa sa jej nezatvorili. Ja som klopkala prstami o nohu. Prevažne rozprávala o včerajšku, ako nás (len ju) všetci balili. Andrejom ani nepohlo.

"Hej vy dvaja. Čo ste sa pohádali alebo hráte bobrika mlčanlivosti?" opýtala sa celkom vážne.

Pozerala som na Andyho, ktorý sa sám pre seba usmial. Ukazovák si položil na pery, na mňa sa ani nepozrel. Vedela som, že nebude odpovedať. Ukazovákom si prechádzal po pere a čakal. Ja som nemienila odpovedať tiež! Otočila som hlavu a sledovala ulicu.

"Už sa nebavíte ani so mnou?" opýtala sa prekvapene.

Znova ticho.

"Ach," povzdychla si. "Kašlem na vás," povedala povýšenecky a znova začala klebetiť.

Andy minul odbočku. Debil. Toto urobil schválne. Ale ja nebudem tá čo prehovorí.

Keď nešiel známou cestou, prehovorila som. „Kam ideme?"

„Ale čo, niekto má jazyk?" odsekol uštipačne.

„Na oslavu," vykríkla Nicky, celá nadšená.

„Kam?" dovolila som sa opýtať.

„Len k jednému kamarátovi, býva pár domov od Andyho."

Zamračila som sa. „Ale prečo idem aj ja? A prečo ideme tadeto?"

„Ideme kúpiť darček a ideš preto, lebo si moja frajerka. Či nie?!"

„Dnes sa bavíííme," stisla ma Nicky za ruku.

„Vieš čo som ti povedala ráno?!"

„Myslíš na obed?"

Pretočila som očami a ona sa zasmiala. Vošli sme dnu a nebolo tu až tak veľa ľudí. Ako prvého som si všimla Paľa a preto som rýchlo pozrela na Nicky, tá si ho nevšimla, teda zatiaľ.

„Nicky, nechceš ísť von?" prehovorila som rýchlo a ona zmätene pokrútila hlavou.

„Nicol, teba som nevidel sto rokov." podišiel k nám vysoký chalan a objal ju. „A ja som tomu veril." zasmial sa.

„Čomu?" zarazila sa.

„No že ste sa ty a Paľo rozišli."

„Je to pravda," vyslovila pomaly a na čele sa jej objavila vráska.

„Vážne? Tak prečo ste obaja na tej istej oslave?"

„Prosím?" jej oči sa rozšírili a mne venovala nechápavý pohľad. Rukou som ukázala za ňu, kam sa následne pozrela.

„Ver mi, ani jeden z nás netušil, že tu ten druhý bude, inak by som sem určite neprišla. Andy?" oslovila ho a ja som si až teraz uvedomila jeho prítomnosť.

„Prečo si ma nevaroval, že tu bude?!"

„Nicol?" oslovil ju niekto.

Všetci sme sa otočili a sledovali Paľa.

„Môžme sa porozprávať?"

„Nie," odvrkla.

„Prosím ťa," prehovoril skrz zuby. Nicol si povzdychla a podišla pred neho. Ruku jej položil na kríže, no ona sa v tej sekunde na neho otočila. „Nedotýkaj sa ma!" vykríkla.