Venované mojej kamarátke, kvôli ktorej som sa toto rozhodla písať...
Volám sa Dominika, pre známich Nika, a toto je môj príbeh. Môj život bol na tom naozaj zle. Nemala som žiadnych kamarátov, dokonca si dovolím povedať, že som bola šikanovaná. Nikomu som o tom nehovorila. Nechcela som, aby sa to riešilo. Nemám rada, keď ma niekto lutuje, alebo rieši moje problémy. Cítim sa potom, akoby som tých ludí zaťažovala, a to by som nezniesla.
Ako každý deň, som prišla domov zo školy, a sadla som si na postel. Rozmýšlala som, o slovách. O slovách, z úst našich chlapcov. Prednimi som sa robila akoby som zo železa, no zvnútra ma to zožieralo. Zvlášť z úst Petra, ktorého som napriek všetkému milovala. A to bolelo. Rozmýšlala som, čo robím zle. Vždy sa snažím brať si kritiku k srdcu a akceptovať ju, ale tu sa to nejak nedá. Urážajú moju osobnosť, ktorú nezvrátim. Z jednotiek sa stali trojky, a z milého dievčaťa, sa stalo uzavreté. Nikdy som im nevedela tie bolestivé slová opätovať. Nikdy. V tých pár chvíľach, keď sa dalo, som sa snažila byť milá. Nedokázala som byť, ako oni. Aj tak neverím, že ma budú mať niekedy radi, tak nech to nemám ešte tažšie.
Večer keď som zaspávala, som sa pomodlila. Robila som to tak každý deň, no tentokrát som o niečo prosila. Poprosila som, toho tam hore, aby mi doprial nejakú kamarátku. Je to blbosť, ale tak ublížiť mi to nemôže. Na druhý deň som vstala, a išla do školy. Čakali ste zázrak, že sa so mnou budú všetci baviť? Ha, nie asi. Do triedy som vošla, so zovretým žalúdkom, už som počula tie slová, že prišla tá. Trieda bola v skupinkách, ako vždy. Skupinka chlapcov, ktorý ma nenávideli, v ktorej bol aj Peter. Ďalšie skupina boli chlapci, ktorý ma tiež zrovna nemuseli, ale nemali problém prehodiť pár slov. Potom 3 dievčatá, hviezdičky, ktoré ma takisto nenávideli. Ďalej 2 dievčatá, ktoré sa s nikým nebavili, len samé so sebou. Gabriela a Paťa. Tie by sa so mnou aj kamarátili, ale nemala som ich moc rada. Neviem moc prečo. A nakoniec, najväčšia skupina boli dievčatá, s ktorými som sa ako-tak bavila. Vedela som, že ma ohovárajú, ale tak čo, radšej falošné kamarátky ako žiadne. Sadla som si na svoje miesto a pozrela na mobil, pričom som po očku sledovala triedu. Zazvonilo, a do triedy vošla učiteľka. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu, sa rozhodla nás presadiť, (aj napriek tomu že sme sa presádzali pre 4 dňami,) a presadila aj mňa. Nečakane, k Pati. V mysli, sa mi mihla myšlienka, žeby sme mohli byť kamarátky. V tom sa môj vnútorný svet začal hádať.
S ňou sa kamarátiť nebudem, to je pod moju úroveň, povrchne som si pomyslela.
Zrazu moje podvedomie vyslovila slová, ktoré ma pichli pri srdci.
Ty nemáš žiadnu úroveň..
Naozaj to zabolelo, nehovorím to tu len tak pre srandu. Napokon mi neostávalo nič iné. Takto sa to tiahlo dni, týždne. Každý deň som sa modlila, a život sa začal vyrovnávať.
Ani som sa nenazdala, bol koniec roka. Bol zo mňa úplne iný človek. Každý deň som sa pomodlila, vždy za niečo iné. Zistila som, že Paťa je úplne v pohode baba, a stali sa z nás najlepšie kamarátky. Neviem, či to zariadil niekto tam hore, alebo som si to pritiahla pozitívnym myslením, ale bolo to fajn. Začala som sa baviť s tými kedysi falošnými babami, až sa ma začali pred chlapcami zastávať. Gabriela sa tiež zmenila, a nikto ju nemal rád. S babami, som si z nej robila posmešky, a aj keď som vedela, že to niesom ja, tak sa mi to páčilo. Vedela som, že niekam patrím. Petra som postupom času znenávidela, a vôbec nelutujem že s Paťou odchádzam na bilingválne gymnázium.
Okej ľudia, toto je tak zle napísané, že mi to oči vypaluje :D bola by som rada, keby mi do komentov napíšete názory, a hlavne rady a kritiku (aby som sa mohla posúvať ďalej, a zlepšovať sa :)) snažím sa kritiku brať k srdcu a priať ju :)
•v tomto príbehu nebola zámerne použitá priama reč, chcela som si to vyskúšať, ale asi to nebude to pravé orechové :D
Bye! :)
