ESCAPE I. [the maze runner]

1. kapitola

"Konečne sa zobudila"
"Žije vôbec?"
"Prečo dievča?"
"Myslíte že má chalana?"
Počujem po prebudení.. Vidím rozmazane iba obrysy postáv- teoreticky chlapcov podľa poznámok a otázok ktoré zborovo kládli: "kto je to?" "prečo je to dievča?" "akoto že je z labyrintu?" LABYRINT! To slovo mi je strašne známe ale nespomínam si s kadiaľ.. Vlastne si nepamätám vôbec nič zo svojej minulosti. Ani to ako sa volám.. Zrak si pomaly zvyká a vidím čím ďalej ostrejšie.. Stojí predo mnou skupinka 10-15 chlapcov a jeden klačí vedľa mňa a drží moju ruku. Až teraz si všimnem že ju mám celú doškriabanú a krvavú.. Neznámi zlatý chlapec sa mi prihovorí. V jeho hlase počuť úľavu. Možno si myslel že som mŕtva. "Ahoj kráska!" osloví ma, "vitaj v labyrinte!" úškrnul sa ale v jeho očiach bolo vidno zdesenie. Uprie zamyslený pohľad na neznámu chodbu a potom zase na mňa "Už si zistila ako sa voláš?" opýta sa ma a jeho sladký úsmev mi prezradil že bude asi v pohode chalan. Chcem mu povedať svoje meno ale nepamätám si ho. Aspoň sa ho spýtam čo tu robím no z hrdla sa mi nevyderie ani hlások aj keď sa veľmi snažím. "To nevadí ani jeden a týchto poon.. no proste šracov si nič nepamätal. Časom si spomenieš, aspoň na meno" zadíval sa mi do očí a venoval mi krátky úsmev. Až vtedy som si všimla farbu jeho očí: obrovské, tmavo hnedé ako tá najtmavšia čokoláda. Vyžaroval z nich pokoj láskavosť.. boli proste nádherné. Pozerali sme sa na seba asi trošku dlhšie ako sme mali lebo som cítila že sa na nás pozerajú ostatní chlapci. "Newt nechcem tí kaziť chvíle s tvojou babenkou ale zachvíľu sa zavrú dvere, mali by sme ísť" povedal vysoký chlapec ktorého som si predtým nevšimla. Mal čierne vlasy a malinké oči ale modrá farba z nich žiarila až z nej boleli oči. "Máš pravdu, poďme. Dokážeš chodiť?" Pozrie sa na mňa chlapec. Stále zviera moju ruku a vyžaruje z nej príjemné teplo. Keďže ma držal mala som väčšiu istotu že nespadnem. Namáhavo som sa postavila a keď som už mala istotu a hlavne rovnováhu, chcela som vykročiť však podlomili sa mi kolená a podala som. Chlapec má stále držal takže ma stihol zachytiť. "takto to nepôjde." zamrmlal si chlapec a vzal ma do náručia a niesol cez dlhé chodby. Boli vysoké asi 10 metrov a boli celé zaplavené brečtanom. Sem tam medzi brečtanom bliklo červené svetlo. Kráčali sme asi 5 minút ale chlapec stále vládal. Chlapci zabočili do otvorenej steny a ocitli sme sa na veľkom ústraní. Minho -teda aspoň si myslím že sa tak volal lebo po jeho drzej poznámke bolo počuť ohlasy chlapcov- všetkých predbehol a zakričal: "Hej! Máme tu nového šraca. Teda šracku! Ak sa jej niekto z váš čo i len dotkne osobne vám vybavením rande s plačlivcami rozumiete?" zo všetkých strán bolo zborové áno. Chlapec má ešte chvíľu niesol a posadil ma na lavičku ku stromu.
S úsmevom povedal: "Poobzeraj si to tu. Zajtra ti to tu poukazujem ešte pred budíčkom.
Ja mám ešte prácu s týmito šracmi." Až teraz pustil moju ruku. Otočil sa a odišiel. Až teraz som si všimla že kríva..
------------------
Páči sa vám môj príbeh zatiaľ? Chcela by som počuť váš názor..
Čo by som tam mala zmeniť? alebo čo sa vám páčilo?
:) napíšte mi vašu kritiku záleží mi na nej.. Ďakujem :)
Papaya666