Umenie tvoriť

Rozšírenie obzorov

Naozaj to fungovalo. Aj keď som veľa veciam nerozumel, došlo mi, že bez Sebastiána v tej súťaži nemám ani minimálnu šancu. Mňa žiaden príbeh nenapadol a on jeden mal. Mal som veľké šťastie. Vždy po škole som si zobral notebook s plnou baterkou a išiel za ním. Písal som každé slovo čo mi nadiktoval a vôbec som sa necítil unavený. Bola to zábava. Počúval som každé slovo, ktoré hovoril a často som sa zasnil do toho príbehu. Z časti ten príbeh bol o dievčati, ktoré je bez domova a snaží sa prežiť, ale niečo také sa nedá opísať do pár viet. Každý deň nám to písanie trvalo dlho, ale nám to nevadilo. Zastavila nás vždy len nízka baterka v notebooku. Vtedy som si uložil všetko a vypol ho, ale nikdy som neodišiel hneď. Vždy som zostal a počúval ako mi Sebastián hovorí o svojom živote, že má kamarátov, rodičov a učiteľa, ktorý ich učí. Všetko to bolo fascinujúce. Nikdy som tak dlho nepočúval jednu osobu a počúval by som aj ďalej, ale už bolo neskoro. Každý večer som sa s ním rozlúčil a vrátil sa domov. Rodičia sa síce čudovali z mojich príchodov, ale ja som to neriešil.

Raz som sa rozhodol mu ukázať môj svet, aby aj on pochopil. „Dnes budeš ty poslucháč a ja budem rozprávať," povedal som mu, „ale najskôr to chce miernu zmenu." Zobral som ho k sebe domov. Rodičia už doma neboli, lebo oni chodili do práce aj v sobotu. To som si aspoň myslel. Pravda bola iná. Obidvaja boli doma a pristihla ma. Tvárili sa zmätene, keď videli Sebastiána v otrhaných šatách, ktorý smrdel ako keby ho postriekalo päť skunkov naraz. Po pár slov nakoniec pochopili a pomohli mi ho preniesť do civilizácie. Mama mu pomohla sa osprchovať a ja s ockom sme mu našli oblečenie. S dobrým účesom vyzeral naozaj k svetu. Potom sme sa všetci spoločne vydali do mesta a ja som mu ukázal všetko čo som poznal. Kúpil som mu hotdog a kolu. Boli sme aj v parku, kde sme kŕmili kačky a užili sme si úžasný deň. Vtedy som sa cítil ako keby som získal brata, ktorého som vždy chcel.

Na konci dňa sme ho zobrali na námestie, ktoré bolo krásne vysvietené a tam sme sa rozlúčili. Nikdy som ho nevidel sa viac usmievať a hrialo ma to pri srdci. Rodičia vyzerali tiež spokojne z môjho nového kamaráta.

O nejaký čas neskôr sa aj on rozhodol, že už nebude len rozprávať, ale že mi to reálne ukáže. Aj keď už nevyzeral tak k svetu, to oblečenie nosil stále a mňa nikdy nemrzelo, že som sa ho musel vzdať.

Zaviedol ma k svojej rodine, ktorá bola neskutočne početná a milá. Boli to usmievajúci ľudia, ktorý síce nesmrdeli o nič lepšie ako on, ale bol to príjemnejší smrad ako pach alkoholu a cigariet. Aj takí tam boli a tých som sa snažil ignorovať. Zoznámil som sa s malými deťmi, pubertiakmi, dospelými aj so staršími. Veľa vecí sa mi zdali, že sú primitívne, ale nemal som ich ako súdiť. Mali oveľa viac ťažkostí ako ja čo som bol z bohatej rodiny. Bolelo ma to, že trpia, ale nakoniec som sa vracal domov s úsmevom na tvári.