Umenie tvoriť

Smola alebo šťastie?

„Čo?!" spýtal som sa neveriacky. Bola to moja prvá myšlienka, ktorá mi prešla po hlave. Čumel som na ten list asi päť minút. Nemohol som tomu uveriť. Bol som prihlásený do spisovateľskej súťaže a mal som napísať pomerne dlhý príbeh. Aký idiot ma tam prihlásil? Ja som nikdy nevedel písať a nechcel som s tým teraz začať. Pýtal som sa či sa to nedá ešte zmeniť, ale učiteľka mi povedala, že nie. Mohol som sa síce na to vykašľať, ale to nebol môj štýl. Bol som smutný, ale nakoniec sa našlo riešenie.

Predtým než som išiel domov som sa prechádzal po meste. Prišiel som do jednej uličky, kde som si poriadne kopol do kontajnera. Zrazu som počul hlas. „Prečo do toho kontajnera kopeš? Spravil ti niečo?" spýtal sa ma neznámy hlas. Bol síce vysoký, ale došlo mi, že je chlapčenský. Nič som nevidel, bola tam tma. „Ten kontajner mi nespravil nič, ale niekto iný hej." „A kvôli tomu ubližuješ kontajneru?" „Je to len kontajner." „A ty si len chlapec. V čom sa to líši?" „Nebudem sa hádať s osobou, ktorú nevidím." „Ja sa ani hádať nechcem." „Bojíš sa mi ukázať?" „Možno aj hej." „Nebudem sa ti smiať. Sľubujem." Urobil by som všetko, aby som ho videl. Horel som nedočkavosťou a moja zvedavosť nado mnou ľahko vyhrávala.

Chlapec pomaly vykročil na svetlo. Mal na sebe roztrhané šaty, bol rovnako starý ako ja a strašne smrdel. Snažil som sa to nevnímať, ale bolo to ťažké. Na jeho tvári som videl, že sa bojí a z časti hanbí. Ani jeden sme nevedeli čo povedať. Len sme tam tak stáli a mlčali.

„A prečo si teda kopol do toho kontajneru?" spýtal sa nakoniec. Asi nechcel riešiť seba. Rešpektoval som to. „Nejaký idiot ma prihlásil do spisovateľskej súťaže a ja ani neviem písať. Nemám šancu a už to nejde späť." „Koľko času na to máš?" „Asi šesť mesiacov." „To nie je veľa." „No veď to. Neviem čo mám robiť." „Môžem ti pomôcť. Mám jeden príbeh v hlave, ktorý by si mohol použiť. Stačí len, aby si ho napísal." „Ale mal by som ho napísať sám." „Považuj ho za svoj." „Tebe to nevadí?" „Nie." „Prečo mi pomáhaš? Veď sa vôbec nepoznáme." „Ako vidíš som chlapček bez domova a žijem na ulici s ďalšími takými ľuďmi. Tam neprežijeme bez toho, aby sme si navzájom nepomáhali. Nevadí nám to robiť zadarmo, lebo nemáme skoro nič, síce niektorí si vymieňajú alkohol a drogy, ale to je detail. Rád ti pomôžem, lebo som už taký." Nechápal som to. V mojej škole som sa málokedy stretol s niekým kto by mi pomohol len tak. Síce ma to tešilo, ale smútil som, že viacej ľudí nie je takých.

Chlapec sa otočil a povedal, že už musí ísť. „Počkaj," zakričal som naňho, „kde sa budeme stretávať?" „Nájdeš ma tu vždy o takomto čase." „Ani nepoznám tvoje meno." Chlapec sa pousmial a povedal: „Sebastián." „Dean," usmial som sa aj ja. Chlapec potom už zmizol v tme.