- k a p i t o l a - 3 -

199 27 6
                                    

,, Nie, nie a nie. Nemôžeme pridať väčšiu silu, pretože sa zvýši rýchlosť a vôbec to nepomôže," otočila som sa s perom v ruke na Claya a troch vedcov, ktorí stáli za mnou. Nachádzali sme sa v podzemí v jednej z miestnosti, kde sme mali zasadačku, ale s tým rozdielom, že na sklenených tabuliach boli výpočty a na obrovskom stole zas porozhadzované papiere na ktorých boli nákresy. Fixu, ktorú som držala v ruke a hrala sa s ňou aby som odbúrala stres, som hodila do steny a rukou si prehrabla vlasy. V poslednej dobe to robím dosť často, pretože nedokážem prísť na riešenie. 

,, A čo tak skúsiť hľadať Casimírovu energiu mimo kvantovej peny?" Trish, ktorá sedela za stolom a niečo písala do poznámok zrazu prestala a pozrela sa na mňa. Do rúk som vzala hrnček s naozaj silnou kávou a so slovami to už sme skúšali som si odpila. Trish sklonila pohľad naspäť do poznámok a začala znova niečo písať. Ja som si od únavy musela sadnúť. Tu dole nemám žiadny pojem o čase, ale predpokladám, že musí byť niečo po polnoci, pretože okrem nás sa v podzemí nikto nenachádzal.

,, Myslím, že dnes by sme to mali ukončiť. Uvidíme sa zajtra, teda dnes ráno," nemyslím si, že najvhodnejšie by bolo ak by som ich trápila ešte dlhšie. Všetci do jedného sa začali pomaly zbierať až na Claya, ktorý zostal stáť oproti mne a ani sa nepohol. Keď všetci odišli zo zasadačky, Clay si kľakol oproti mne a svoje ruky položil na moje kolená. Od únavy som mala hlavu položenú v dlaniach a pozrela sa na neho so zúfalým pohľadom a aspoň trošku sa usmiala. Jeho modré oči, ktoré boli poznamenané únavou ma neprestali sledovať. 

,, Mal by si odísť aj ty. Ja tu ešte chvíľu ostanem," 

,, Si si tým istá? Nepotrebuješ odvoz?" nepatrne som pokrútila hlavou a unavene som si pretrela oči.

,, Dnes asi nepôjdem domov, ale prespím v rezorte," rezort bolo miesto, kde vedci z tohto výskumného ústavu mali svoje apartmány a tak sa nemuseli trápiť ubytovaním. Únava sa na mne patrične preukázala, preto som sa postavila a do ruky vzala hrnček s kávou a dopila zvyšok. Clay si vzal svoje veci, pri odchode ma pobozkal na líce a poprial mi dobrú noc. Akonáhle som počula, že výťah smeruje dole, posadila som sa na stoličku  a hlavu si oprela o dosku stola. Zavrela som oči a snažila sa trošku dať dokopy. 

Zajtra čiže dnes príde Wales a chcela by som mu dať aspoň nejakú istotu, že portál je projekt do ktorého musí investovať. Už v tejto chvíli nemám peniaze na to aby som ho utiahla a on jediný dokáže pomôcť. Nie je to dokonalé. Jediné čo sa nám podarilo urobiť je vytvoriť miniatúrny vesmír, využiť tmavú energiu a popritom zväčšiť červiu dieru. Ostáva už len udržať ju ako dlho chceme a to ani nevieme kam nás červia diera zavedie. 

Do rúk som vzala pár papierov a vyšla zo zasadačky. Namierila som si to do miestnosti odkiaľ sa spúšťa portál. Akonáhle som do nej vošla prilepila som sa na sklo, ktoré oddeľovalo miestnosť, kde som práve bola s miestnosťou, kde sa nachádzal portál. Zapozerala som sa na tú maličkú krabičku v strede a nestačila sa čudovať. Tá malá krabička vyzerá nevinne, ale vo vnútri sa dejú veci, ktoré väčšina nechápe. Fascinovalo ma to natoľko, že som si veľmi neskoro všimla ako sa krabička začína meniť z čiernej na žltú a jej jas naberal na intenzite. 

Odstúpila som trochu od okna a hneď sa pozrela na obrazovku počítača, kde sa mihali rôzne čísla a písmena v stĺpcoch. Po obrazovke behali neskutočnou rýchlosťou, preto som ich nestihla registrovať. Okamžite som pribehla k počítaču a začala som písať program na ukončenie pokusu, ale pohľadom som zablúdila ku krabičke v ktorej sa pomaly začal tvoriť malý vesmír. Systém sa zbláznil a ja som tvorbu portálu nedokázala ukončiť. Zo zúrivosti som udrela päsťami o klávesnicu, ktorá vôbec nereagovala. Rukami som si vošla do vlasov a sledovala ako sa malý vesmír rozpína ešte ďalej od krabičky než som to videla prvýkrát. 

Hneď som vedela, že sa niečo pokazilo a nedopadne to dobre. Rozpínanie vesmíru sa zastavilo asi meter od skla s miestnosťou, kde som sa nachádzala. Pri opätovnom scvrknutí a následnom výbuchu ma sila odhodila na druhú stranu miestnosti s tým, že rozbila všetky okná. Náraz mi vyrazil dych, preto som sa nemohla postaviť, len tak ležať na zemi, keď sa predo mnou tvoril portál. Snažila som sa to predýchať a so všetkou silou som sa doplazila ku stolu a pomocou neho som sa postavila na nohy. Ale to som nemala robiť, pretože portál sa prestal zväčšovať a bol vysoký ako miestnosť. Svojou silou začal priťahovať veci k sebe, ktoré následne v ňom zmizli. Najprv to boli malé a ľahké veci, ale následne sa začal posúvať stôl, ktorý zadržal len rám v ktorom pred chvíľou bolo okno. Chcela som utiecť, ale nedalo sa pretože sila bola väčšia a nemala som dostatočne veľa síl udržať sa. Cítila som ako to silnie a zrazu stolička, ktorá sa zatiaľ len posúvala, vyletela do vzduchu a keďže som jej stála v ceste trafila ma a odhodilo ma to do miestnosti s portálom, kde som sa nemala čoho chytiť. Stoličku za mnou portál vtiahlo dovnútra a aj keď som kričala, nikto ma nepočul. 

Sila portálu ma vtiahla dovnútra a ja som pocítila silný náraz, akoby som spadla do vody. Toto je môj koniec.

...

,, Haló, slečna? Ste v poriadku?" v hlave som počula hlas, ktorý sa ku mne stále približoval. Pomaly som otvorila oči a uvedomila si, že ležím na zemi. Pred sebou som videla topánky a niekto v tej chvíli so mnou zatriasol. Otočila som sa na chrbát a videla ako nado mnou kľačí človek. Nevidela som ho veľmi dobre, pretože všade bola tma a jediné možné svetlo bolo príliš ďaleko. Obloha nado mnou nasvedčovala tomu, že je noc. 

,, Nemám vám zavolať pomoc?" prihovoril sa ku mne mužský hlas, preto som sa snažila posadiť a práve on mi pomohol. Moje biele nohavice boli celé špinavé a to nehovorím o žltej blúzke, ktorá z časti bola aj mokrá pravdepodobne od toho ako som ležala na zemi. Najviac ma bolela hlava, preto som si na ňu siahla rukou. Musela som zasyčať pretože ma to neskutočne bolelo a na ruke som pocítila niečo vlhké a ani som nemusela hádať, pretože som vedela, že je to krv. 

Nervózne som sa okolo seba poobzerala, ale videla som len čiernu stenu predo mnou a všade okolo mňa boli črepiny, pri stene rozbitý stôl a pri ňom stolička, ktorú som hneď spoznala. 

,, Kde to som?" spýtala som sa neznámeho, zatiaľ čo mi pomohol vstať na nohy, ale mala som ich slabé a bolesť hlavy spoločne s polkou tela pomohla k tomu, aby som sa na nich neudržala. Našťastie tam stál on a chytil ma. 

,, Nemôžeme tu ostať. Je to nebezpečné," opretá o neho som kráčala spolu s ním z tmavej uličky. Akonáhle sme z nej vyšli uvidela som niečo nevídané. Bol to iný svet.


Ahojte moji drahí čitatelia :) Dneska tu už máme časť, kde sa Alesia ocitla v inom svete a ja som zvedavá na váš názor. Tú akčnejšiu časť dúfam, že som opísala dostatočne dobre  :) Takže dúfam, že vás to nesklamalo a teším sa na vaše komentáre :) 



time travel [sk]Where stories live. Discover now