- k a p i t o l a - 1 -

365 33 9
                                    

Moja hlava bola podopretá ľavou rukou a sledovala som výhľad za oknom, kde sa veľmi rýchlo míňali rady stromov. Na kolenách položený zoznam s menami a telefónnymi číslami ma znervózňoval. Viac ako polovica mien bola preškrtnutá a len tri ostávali nedotknuté. Bola som zúfala, pretože mi nikto nedokázal pomôcť. V pravej ruke som kŕčovito zvierala mobil a snažila sa predýchať posledný rozhovor, ktorý ma vyviedol z miery. Úprimne? Nedarilo sa mi ani len pomyslieť na niečo pozitívne. S povzdychom som sa snažila spamätať a nahliadla som znova do prekliateho zoznamu. Náhodne som vyťukala jedno číslo a mobil si priložila k uchu.

,, Dobrý deň, dovolali ste sa do kancelárie pána Walesa. Ako vám môžem pomôcť?" ozval sa hlas ženy pri ktorom ma chytila ešte väčšia panika.

,, Dobrý deň, pri telefóne Alesia Regan," bola som pripravená povedať viac než len to ako sa volám, ale žena na opačnej strane ma prerušila ,, môžete chvíľu počkať pani Regan? Hneď vás prepojím," v telefóne zrazu bolo ticho a ja som od nervozity začala pretáčať pero medzi prstami.

,, Dobrý deň pani Regan," ozval sa hlboký hlas pána Walesa, ktorý bol mierne chrapľavý. Nepochybujem o tom, že vo svojom pokročilom veku fajčí nadmerné množstvo cigariet denne, ale nečudujem sa mu. Pri strese aké prežíva práve on je fajčenie bežná vec. Pri oslovení pani som musela privrieť oči, pretože to oslovenie nenávidím. Mám 20 rokov a takto sa cítim skôr na 40.

,, Budem hádať. Voláte mi kvôli projektu?" zarazila som sa jeho istotou. Nikto o projekte nemá vedieť a pán Wales sa o ňom nemal ako dozvedieť.

,, Ako to viete?" spýtala som so zarazeným hlasom.

,, Pani Regan, veľmi dobre viete, že pri svojej práci mám veľa kontaktov a pár z nich sa ma pokúsilo kontaktovať a varovať ma, pretože tušili, že mi raz zavoláte," aj keď som ho nevidela, vedela som, že sa usmieva.

,, Viem aj to, že mnoho ľudí vás odmietlo,"

,, Máte pravdu, pretože akonáhle počuli o tajnom projekte, zložili to,"s rukou som si vošla do vlasov.

,, Takže ma chcete presvedčiť o tom, aby som podporil niečo, čo nemá existovať?"

,, Nebudem vás presviedčať, pretože ak budete mať záujem, môžete sa na to prísť pozrieť a presvedčiť sa sám,"

,, Povedal som vám, že milujem tajnosti? Vyhovuje vám to zajtra o 1?" ak by ste ma teraz videli, určite by ste si pomysleli, že som blázon, pretože som voľnú ruku vyhodila do vdzuchu a potichu sa zasmiala.

,, Samozrejme že mi to vyhovuje. Sľubujem vám, že tento projekt vás nesklame," odpovedala som so všetkou diskrétnosťou a formalitou.

,, Dovidenia pani Regan,"

,, Dovidenia pán Wales,"

-

S rastúcim pocitom šťastia, moje auto zabočilo na súkromnu príjazdovu cestu, ktorá smerovala do lesa. O pár sekúnd auto zastavilo pred strážnou búdkou, kde Tristom ukázal jednému strážnikovi svoj preukaz totožnosti a druhý strážnik prezrel auto zvonku. Keď bolo všetko v poriadku, prešli sme cez bránu na zalesnený pozemok s 30 hektármi. Adresa 1445 Leesburg bola jednou z najutajovanejších v Amerike. V pozadí sa rozkladal komplex o rozlohe stotisíc štvorcových metrov a aj z diaľky bolo vidieť presklenené steny čím komplex vzbudzoval rešpekt. Sama pre seba som sa musela usmiať, pretože toto všetko mi patrí.

Po príjazdovej ceste sme nešli ani minútu a hneď ako sme zastavili, môj pohľad smeroval na žulový blok v ktorom bol vyrytý nápis A.R. centrum vedy a techniky. Dvere auta sa otvorili a Triston mi pomohol vystúpiť.

Do rúk som vzala všetky možné papiere a aj kabelku. Obišla som auto a po ceste som zdvorilo pozdravila pár ľudí. Vystúpila som pár schodov a Triston mi otvoril dvere. Vstúpila som do obrovskej haly, v ktorej dominovalo najmä drevo. Vnútorné steny a aj podlahy boli práve z neho a to nehovorím o nábytku. Podišla som k pultu, kde ako zvyčajne sedela Mary a na niečom pracovala. Mary mala niečo cez 40 rokov, aj keď svoj vek ešte nikdy nepriznala, bola taká milá a skvelá žena, že mi aj trochu pripomínala mamu. Z vrecka som vytiahla kartu na ktorej bola moja fotka a prihlásila som sa pomocou malej čítačky. Mary zdvihla pohľad, pozdravila ma a usmiala sa.

,, Prajem vám príjemný deň," povedala, keď som odchádzala.

V hale bolo neskutočné množstvo ľudí, ktorí mali na sebe biele plášte a behali všade, kde sa len dalo. Snažila som sa cez nich dostať až k výťahu, ale pozdravy z každej strany ma len spomaľovali. Keď som sa do neho konečne dostala a uistila sa, že v ňom nikto nie je, len ja a Triston, do panela, kde boli zväčša tlačidlá som strčila kľúč a pootočila ním. Z priehradky vedľa kľúča sa vysunula malá obrazovka na ktorú som položila svoj prst. Obrazovka zasvietila na zeleno a výťah sa pohol smerom nadol niekoľko poschodí pod úroveň zeme.

Onedlho sa dvere otvorili a pred nimi ma čakal Clay s obrovským úsmevom na tvári. Hneď som ho objala a rozosmiala sa.

,, Nemárnime čas a poď sa na to pozrieť," odtiahol sa odo mňa a ešte viac sa usmial. Jeho modré oči začali svietiť aj keď boli poznačené únavou, ale na jeho kráse mu to vôbec neubralo. Všetky veci, ktoré som nepotrebovala som podala Tristonovi so slovami, aby sa vrátil do mojej kancelárie a odložil mi ich tam.

Okamžite som nasledovala Claya a pozdravila sa pár ľuďom. Tu dole pracovali len tí najlepší z najlepších, preto ich na tomto poschodí bolo sotva 10. A práve aj tento priestor mi vyhovoval oveľa viac než hore, kde bol ruch. Clay ma zaviedol do okrúhlej miestnosti, kde na kraji stálo robotické rameno, ktoré oblúkom siahalo až do stredu miestosti a medzi prstami držalo malú krabičku. Pozerala som sa na to s otvorenými ústami a samozrejme, že som bola nedočkavá.

,, Chceš to vidieť?" spýtal sa ma Clay. Nezmohla som sa na nič iné len prikývnuť. Clay ma chytil za ruku a odviedol preč z miestnosti, pričom ma musel na chvíľu pustiť aby zatvoril dvere. Obliekla som si plášť a postavila sa ku oknu, ktoré tvorilo celý obvod miestnosti. Clay prišiel k počítaču a napísal kód na spustenie. V duchu som sa modlila, aby nám to vyšlo a nebol to len chabý omyl.

,, Teraz sleduj," Clay stlačil posledné tlačidlo a vystrel sa. Najprv sa nič nedialo a chytila ma panika, že čo ak sa to nepodarí, ale uprostred krabičky, ktoré držalo robotické rameno sa objavilo svetielko, ktoré sa každou sekundou zväčšovalo a naberalo na intenzite.

Svetielko sa zrazu scvrklo a hneď na to vybuchlo do metrovej vzdialenosti od krabičky. Z jasného, takmer bieleho svetielka sa stával fialový portál. Aj keď mal na dlžku asi meter a vošlo by cez neho malé dieťa, dokázalo ma to rozplakať. Po toľkom úsilí sa nám to konečne podarilo.

Ahojte :) nová časť je na svete a ja som nesmierne vďačná za komentáre a podporu, preto je aj tak skoro, pretože som chcela počkať do 1.11. Dúfam, že vás táto časť zaujala a ak ste niečo nepochopili, v druhej časti sa to pokúsim lepšie vysvetliť. Takže aký máte názor na časť?

Majte sa


time travel [sk]Where stories live. Discover now