Nechcená princezná

I.

„Hej! Nica!" zakričal na mňa cez pol triedy spolužiak a ja som zdvihla zrak od knihy. Znova to bude nejaká dokonalo premyslená urážka. Dokonalo... Tak dokonalo ako ten jeho slepačí mozoček dokáže.

„Myslíš si, že draci existujú?" zakričal a zasmial sa. Ja som sa iba zamračila a znova sa ponorila do deja výbornej knížky. Uťahujú si zo mňa, pretože čítam. A tiež aj kvôli tomu, čo čítam. Zväčša je to fantasy, alebo sci-fi, ale niekedy sa stane, že aj niečo iné. Vlastne je jedno, čo čítam. Aj tak si ma doberajú a budú doberať. To už neznemením. Nepomohla tomu ani konzultácia s psychologičkou. Stále ten problém nedokážem vyriešiť. Chodím síce na obyčajnú strednú, no v ročníku sme iba jedna takáto špeciálna trieda, takže prestúpiť do inej nemôžem a zo školy ísť preč naozaj nechcem.

Avšak po chvíli som zúrivo zatvorila knížku a vložila ju do lavice. Zdvihla som sa a zatínala päste. Prestávajú ma baviť tie jeho urážky, na ktorých sa všetci moji spolužiaci smejú. Zajvne pre to nemám žiadnych priateľov. Som introvert. Aj kvôli tomu.

„Nica ty si šialená," zasmial sa môj blbý splužiak, zatiaľ čo ja som sa k nemu stále viac a viac približovala až som bola pri ňom. Takto to nebude ďalej pokračovať! pomyslela som si a svojmu spolužiakovi som jednu vrazila. Bol to taký príjemný pocit pomsty. Odplaty. To je za tie sprosté urážky. On keby prečítal jednu stranu hoc aj z detskej básničky, bol by to zázrak. Okamžite sa zložil na zem a chytal si ľavú časť tváre. Všetci na mňa zdesene pozerali a jedna moja spolužiačka, Taylor, sa aj rozplakala.

„Ty sprostá krava," zavrešťal spolužiak. Na mojej tvári sa usadil víťazoslávny úsmev. Vrátila som sa na miesto, otvorila knihu a chcela sa pustiť do čítania.

„Veronica Zoe Riddle!" vykríkol známy hlas mojej triednej učiteľky ešte pred tým než zazvonilo. „Do riaditeľne!" dodala nahnevane a prstom ukázala na dvere. Nemám rada, keď ma niekto oslovuje celým menom. Neviem, kto na mňa bonzoval, ale je mi to jedno. Verím v karmu. Zatvorila som knížku a odhodlane som sa pobrala preč. Ďaleko od mojich protivných a blbých spolužiakov. Kto vie? Možno je v riaditeľni omnoho krajšie ako v triede.

By ste sa asi divili, ale áno. Je tam krajšie ako v našej primitívnej triede. Najprv som však musela prejsť cez divnú mladú sekretárku, ktorá na mňa zúfalo hľadela. Asi jej v hlave vírilo, prečo tak sympaticky vyzerajúca študentka ide do riaditeľne.

„Á, slečna Riddle! Čo ste spravili dnes?" opýtal sa riaditeľ hneď ako som vošla do jeho staromódne zariadenej kancelárie.

„Dnes? Som tu prvý krát, pán riadieľ," osopila som sa na neho. Náš riaditeľ, Bernard Walker, je muž v staršom strednom veku a na hlave má už iba šediny. Spoza hrubých skiel okuliarov však svieta nepríjemné zelené oči.

„Ach, prepáčte mi to. Väčšinou za mnou chodia študenti, ktorí niečo vyvedú každý deň," ospravedlnil sa Walker. „Takže čo ste vyviedla?"

Nepozdávalo sa mi, že mi vyká, ale to je snáď jedno. „Vrazila som spolužiakovi."

Riaditeľ na mňa prekvapene pozrel a asi dúfal, že nehovorím pravdu.

„Tak na to zabudnime a môžeš sa vrátiť do triedy," povedal, čo ma dosť prekvapilo, tak som nadvihla jedno obočie. „Ale," vždy v tom je nejaké ale, „už sa prosím ťa nenamáhaj niekomu vraziť, dobre?"

„Jasné," povedala som, otočila sa na päte a bez pozdravu vyšla na chodbu, kde som si konečne vydýchla. Nemyslela som si, že sa mi to tak prepečie. A ani som nerozumela môjmu nezvyčajnému správaniu. Žeby vyššie štádium blbej puberty? zamračila som sa nad svojimi myšlienkami. Už dnes nechcem ostávať v škole a poslednou možnosťou ako sa dnes dostať odtiaľ skôr, je zavolať mame a povedať jej, že mi je zle.