Dead swan

Lola

''Ty budeš tá najkrajšia labutia kráľovná akú kedy divadeľné dosky nosili,'' povedala mi slečna Ravenová keď som sa maľovala, ''Budeš dokonalá. Budeš mojim vrcholným dielom. Celý život som čakala na baletku ako si ty.''

Pozrela som na ňu. Zjavne si nevšimla inú farbu mojich očí a vlasov. Bola úplne pokojná. Keby tak vedela, že jedna časť môjho ja túži z nevysvetliteľného dôvodu do nej zabodnúť nožnice, čo ležali na stolíku. Sama neviem prečo som to chcela urobiť.

Na tvár som si naniesla ďalšiu vrstvi bieleho púdru.

"Slečna Ravenová, možem sa vás niečo spýtať?"

''Pýtaj sa čo chceš srdiečko.''

"Voláte sa Lola?"

''Nie nevolám sa tak,'' odpovedala, ''Také hlúpe meno by mi mama v živote nedala.''

Na okamih ma prepadli pochybnosti a zmätenie. Kto je potom Lola? Myslela som si, že je to práve slečna Ravenová. Bola som si istá.

"A neviete náhodou o niekom kto by sa tak volal?"

''Nikto sa nevolá Lola. To nie je meno. Je to skratka.''

"Skratka?"

''V našej rodine je totiž tradícia dávať dlhé mená. Moja mama sa volala Anabela Nina Natália Aurélia. Vieš si predstaviť, že na ňu niekto kričal všetkými tými menami? Ja teda nie. Preto sme to skrátili a volali ju Anna.''

"Čiže Lola je niečo podobné?" začínala som sa chytať.

''Je to skratka pre meno Laura Otília Lucrezia Anastázia. A to je moje meno. Skrátene Lola, ak máš namysli to.''

Keď som počula to meno štetec mi padol na zem. Nezohla som sa však poň. Namiesto toho mi pohľad znova zbehol na nožnice. Pevne som ich zovrela v ruke.

''Vieš, že mi trochu pripomínaš Stephaniu,'' nostalgicky zaspomínala slečna Ravenová.

"Bola tu s vami?"

''Hej. Bol to môj prvý veľký výstup, avšak jej posledný.''

"Čo sa stalo potom?"

''Potom prišlo to obvinenie... Kiežby tak mohla byť s nami a sledovať tvoje vystúpenie.''

"Som si istá slečna, že je s nami prepojená viac, než si len viete predstaviť..."