Dead swan

Nehoda

Irina v izbe nebola. Hlava sa mi stále točila a žalúdok zvierala akási neviditeľná ruka. Vzala som si prášky od bolesti a ľahla na posteľ. Chcela som spať, ale po tom, čo sa dnes stalo to ani neprichádzalo do úvahy.

Tá Stephania mi neustále chodila po rozume. Prečo by sa najlepšia baletka tejto akadémie topila?  Slečna Ravenová mala pravdu, myseľ niektorých ľudí skrátka nepochopíme. No aj tak bola tá teória až príliš dokonalá na to, aby bola pravdivá.

Vietor roztvoril okno.

Hneď som ho utekala zavrieť, no pohľad z okna ma však zastavil.

Spočinul mi na rieke. Kľukatila sa sotva tak päťdesiat metrov od budovy. Okolo nej boli posadené stromy. Vyschnuté stromy. Keby len jeden, ale všetky. Areál sa zrejme nikdy veľmi neudržiaval, ale že by až tak?Je pravda, že Slečna Ravenová dbala skôr na talenty, ktoré zhromažďovala pod strechou akadémie, než na akadémiu samotnú. Zrejme aj preto to tu vyzeralo ako keby sa hodinová ručička zastavila na piatej hodine po-obednej viktoriánskeho času.

"Irina! Preboha!" ozval sa krik z chodby.

"Čo sa deje?" zdesene son vybehla na chodbu.

Baby z ostatných izieb vybehli tiež. Krik prichádzal zo vstupnej haly. Cestou zazneli útržkovité informácie toho, čo sa asi stalo.

"Irina..."

"...schody..."

"...spadla..."

"...Volajte záchranku!"

Bolo to zlé. Veľmi zlé. Keď sme to však uvideli na vlastné oči, slovo zlé bol skutočne chabý výraz.

Irina ležala pod schodmi s vykrútenými rukami a nohami. Okolo hlavy mala kaluž tmavočervenej krvi a z úst jej vytekalo niekoľko pramienkov rovnakej farby.

Trvalo dvadsať minút, kým konečne prišla záchranka. Do tej doby sa k nej nikto neodvážil priblížiť, ako keby mala lepru alebo tuberkulózu.

Naložili ju na nosítka a už sirény na aute húkali.

Všetko sa zbehlo tak rýchlo.

Neudržala som sa a hodila tyčku.

Bolo mi ešte horšie ako ráno. Chcela som plakať, umrieť, utiecť!

Do pekla čo sa to tu deje?!

Úplne zdrvená som sa vrátila do izby, ktorá bola už celá k mojej dispozícií.