Only want you

1. kapitola

Som toho názoru, že zistíte či nejakú osobu milujete až vtedy keď od nej odíde. Presne až v tom momente kedy vás čaká oddelenia sa a ani jeden z vás s tým nemôže vôbec nič urobiť lebo osud to tak chcel. Aj teraz sedím na posteli v malom byte. Aj keď nazvať to bytom je príliš silné slovo. Je to jedna malá izba ktorá môže mať tri krát tri metra. A okrem staroby to nič iné nemá. Ale tak nič s tým nespravím ja som si vybrala tento osud utrpenia.

„si si istý že ti nič netreba Olívia?" príde s poslednou taškou moja mama. Moja mama patrí medzi tie mami, ktoré sa začnú o teba zaujímať až keď opustíte ich dom. Je to trošku smutné ale zároveň mi to ani trošku netrhá žily. Lebo bohužiaľ o tom je život.

„nie myslím si že nie" pokrútim hlavou a pohľadom znovu prebehnem po tejto otrasnej izbe. Reálne mi je do plaču. Prečo som sa kurva na toto dala.

„to som rada. Tak asi pôjdeme" otočí sa na tatina, ktorý si ešte obzerá zvyšok tohto útulného bývania.

„áno asi áno" súhlasne prikyvuje a nakukuje do kúpeľni, „prosím ťa keď budeš piť tak sa nechoď sprchovať lebo sa zabiješ" varuje ma.

„neboj sa" zasmejem sa. Aspoň niečím mi zlepšil náladu

„naozaj?" zazrie naňho mama.

„tak pozri ako je to vysoko" ukáže na sprchu.

„nemám slov zo všetkého riešiš toto" začne sa mierne rozčuľovať.

„poďte" ukončím to skorej ako niečo začne. Vďaka bohu to zaberie a všetci sa spoločne vyberieme dole po starých schodoch cez dlhu presklenú chodbu. Hneď ako vyjdeme vonku rovno pod intrákom máme malý bar.

„pozri majú olivovník" snaží sa nájsť aspoň niečo pozitívne na tomto mieste.

„fúha" zatiahnem prekvapene nechcem aby si myslel, že sa mi tu nepáči aj keď on veľmi dobre viem, že toto je úplne mimo môj komfort.

„no vidíš aspoň niečo tu je" usmeje sa na mňa aj mama a ja sa nezmôžem na nič viac ako prikývnutie. Pomaly smerujeme k autu kde ma čaká sestra. Vidím na nej, že jej to je celé ľúto. Ak mám pravdu povedať aj mne. Poznáte tie videá na tik toku kde sú starší súrodenci a je im ľúto, že nechávajú svojich mladších samých doma. Tak presne tak sa cítim ja. Je mi to ľúto ju tam nechať len tak samú. Ale viem, že si zvykne.

„tak teda ahojte" rýchlo všetkých objímem. Vidím ako mojej mame začnú tiecť slzy po lícach a príde mi to ľúto. Presne toto som nechcela aby sa stalo. Lebo potom mám chuť plakať aj ja. Nechcem to vôbec. Nechcem bývať 600 kilometrov od svojej rodiny totálne sama bez nikoho. Snažím sa to všetko čo najskôr ukončiť. Sledujem ako nastupujú do auta a snažím sa udržať svoje slzy v očiach. Posledný krát ich zakývam a už len sledujem auto, ktoré sa pomaly vzďaľuje. Až už nevidím nič len prázdnu cestu a v tom momente to príde. Všetky slzy, ktoré som doteraz držala v sebe sa dostanú na povrch. Plačem a neviem prestať. Nasadím si na oči okuliare aby ma nikto nevidel a čo najrýchlejšie sa pokúsim dostať do izby kde si chvíľu poplačem a následne sa začnem vybaľovať a dávať všetko na svoje miesto. Počas celého vybaľovanie mi tečú slzy po lícach a vôbec to neviem zastaviť. Všetko mi chýba a hlavne Thomas. Hneď ako si naňho spomeniem si vytiahnem mobil zo zadného vrecka či mi náhodou nepísal a ako som aj čakala mám tam od neho správu

T: všetko v poriadku láska?

Ako uvidím tú správu po líci začne tiecť ešte viacej sĺz.

O:chýbaš mi

T: aj ty mne

Odpíšem mu len srdiečko a pokúsim sa na to nemyslieť ale aj tak neodolám a pozriem sa na videá čo som natočila pred našim odchodom ako ležíme na deke a sledujeme západ slnka. Spokojne si tam na ňom ležím a usmievam sa ako slniečko. Dokonalo tam vidno ako som spokojná a šťastná a taktiež aj on. Jeho modré oči žiaria a hlavne vtedy keď mi robí zle lebo to je jeho silná stránka. Rýchlo si utriem slzy a poviem si, že musím si silná žena. Vybalím zvyšok svojich vecí. Vezmem si malú kabelku a spokojne sa vyberiem pozrieť si mesto. Predsa som nešla do prahy študovať len tak. Navždy tu plakať nie je riešenie a plus nie som pripravená stretnúť svoju spolubývajúcu. Takže najlepšie je vypariť sa a nemyslieť na to. No nie?