Nočné Kanály Smútku

Konečná stanica

Práve sedím vo vlaku...

Už zapadá slnko... všetko dookola sa sfarbuje do oranžova...

Slnko z poza diaľky občas presvitá pomedzi listy stromov... alebo budov na okolo... Má to takú magickú atmosféru... s trochou nostalgie a pokoja...

Som v kabínke sama... Mám pootvorené okienko....

Chcela som cítiť ten vzduch... ten vietor, ktorý preniká do kabínky...

Iba sedím... s vystretými nohami a batohom opretým vedľa mňa...

Iba sedím... a dívam sa von oknom...

Vidím ako slnko pomaly zapadá a ako pomaly mizne za obzorom...

Farby ako... oranžová... červená až ružová, ktoré sa pomaly striedali na oblohe a na mrakoch... sa pomaly menili na tmavo modrú až čiernu...

Pár krát som bola vo vlaku... ako malá... Páčilo sa mi to už vtedy...

Cítila som z toho taký pocit neznámeho dobrodružstva... Niekam mieriš... Po koľajniciach, ktoré sú napevno dané na zemi... A ako ideš tou rýchlosťou, tak okolie pomaly mizne a objavuje sa zároveň...

Zvuk vlaku ako ide po koľajniciach... a ako sa kýve...

Ách...

Básnik Jack Kerouac raz povedal, že je to kvôli romantickej myšlienke cestovania a pohybu...

A pokoja... To som si myslela aspoň ako malá...

Teraz... cítim aj iné veci...

Cítim strach... nervozitu... ale zároveň aj pocit, že je mi to všetko jedno...

Nikdy som si nepomyslela, že moja posledná cesta vlakom bude takáto...

A ešte k tomu aj... tam kam smerujem...

Dlhú dobu som sem chcela ísť... Ale nikdy som si nemyslela, že to bude za takýchto podmienok...

Ale... som tu...

Tu a teraz...

Bez žiadneho východiska...

Iba konečná zastávka...

Amsterdam.

...

Vlak zastavil... Ja som zavrela okienko... zobrala som si batoh a pomaly som vystúpila.

Všade bolo veľa ľudí... rôznych ľudí... rôznych typov ľudí...

Nikdy som nevidela toľko ľudí po kope... Bola som z toho ešte viac nervózna...

Vybrala som sa preto rýchlo preč zo stanice von... Ako som vybehla von, tak som sa ocitla už na ulici...

Všade bolo veľa ľudí... veľa rôznych obchodov... veľa reštaurácií alebo kaviarní, kde ľudia sedeli na terasách von...

Oči mi behali všade na vôkol...

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla...

Snažila som sa nervozitu skryť a vybrala som sa pomalším krokom smerom niekam...

Sama som nevedela kam... Nemala som cieľ... Proste som len chcela niekde ísť.

Ako som kráčala, tak som sa musela často krát vyhýbať cyklistom...

Ako inak, keď sa Amsterdamu prezýva „mesto bicyklov". Boli proste všade...

Fascinovali ma tie klasické domy... Aké boli vysoké, ale zároveň úzke... Každý inou farbou...