Dvadsať ročná Sonja Morozov hľadá pomoc u svojho nevlastného mafiánskeho brata Jaspera Larsona, aby sa skryla pred dohodnutým sobášom. Muž, ktorý ju chce je krutý a zákerný a jediná možnosť ako sa sobášu vyhnúť je požiadať o pomoc mafiu. Mafiu, ktor...
Do jeho izby som veľmi rýchlo vletela. Nechcela som, aby sa na mňa niekto pozeral. Nezniesla by som tie ľútostivé pohľady. Dosť čo si stále v hlave premietam, či to mohlo dopadnúť inak ako dopadlo a či moja mama ešte mohla žiť. Keby nie je mňa bolo by všetko iné. Avšak s tým nič neurobím a musím sa naučiť existovať bez mamy a jej objatia, ktoré mi neskutočne chýba.
Ona ma vždy vedela pochopiť a vedela mi poradiť a teraz nemám nikoho. Jediný na koho sa smiem spoľahnúť je môj brat. Som rada, že som si zapamätala, ktorá je jeho izba a vošla do správnych dverí. Lenže niečo ma zarazilo hneď ako som sa spamätala z toho, že sa niekto dozvedel o smrti mojej mamy. Bola to jeho izba.
Podľa mňa to ako izba nevyzerá. Ja si myslím, že človek by mal mať okolo seba veci, ktoré vytvárajú spomienky a tešiť sa z toho, ako sa do svojej izby bude vracať s tým, že si ich bude neustále pripomínať.
Tak ako ja som mala po stenách fotky rodiny a priateľov v rôznych momentoch, tak by som to očakávala aj od každej inej ľudskej bytosti. Toto bolo iné.
Jeho izba mi pripomínala väzenskú celu. Nikde žiadny obraz, fotografie a ani dekorácie. Obyčajná skriňa s komodou a posteľ, ktorá mala na každej strane malý stolík a lampu. Skoro všetky steny vôli biele okrem tej, o ktorú bola opretá posteľ. Tá bola čierna.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Viem, že muži nemajú zmysel pre kreativitu a estetické cítenie, ale toto bolo hrozné. Nedokázala by som v tejto izbe bývať. Ja potrebujem zakaždým, keď vstúpim dnu cítiť teplo domova a toto mi ho vôbec nepripomína.
Samozrejme, že tu nebol neporiadok ako u nejakého pubertiaka v izbe, ale čisto, lenže to tu zívalo osamelosťou. Presne tak by som to pomenovala. Nedivím sa, že je taký rázny a necitlivý, keď býva v takejto izbe.
Započujem jemné buchnutie dverí a to ma preberie z myšlienok. Trhnem sebou a otočím sa.
,,Nechcel som sa ťa dotknúť, nevedel som čo sa stalo tvojej mame," povie tichým hlasom.
,,Netušil si to. Nechcela som o tom hovoriť, lebo je to čerstvé a určite by som to časom prezradila, ale musím sa z toho najprv dostať a zmieriť sa s tým, že sa s mamou už nestretnem," prehovorím a zodvihnem zrak k nemu.
Hľadí na mňa s takou ľútosťou akú som na ňom nevidela. Teda ani som nevedela, či vie čo je to ľutovať, pokým som sa o tom nepresvedčila na vlastné oči.
,,Možno som sa mal vyjadriť inak a nie tak necitlivo, ale ja som už raz taký a vždy hovorím čo si myslím. Možno kvôli tomu je zo mňa taký človek akým som a nesúcitím s ostatnými, ale od malička som bol tak vychovávaní a otec mi vštepoval, že musím byť tvrdý a prísny, aby som niečo v živote dosiahol," zdôverí sa mi a ja v tú chvíľu pocítim, že napätie, ktoré od začiatku medzi nami bolo opadne. To, že sa dozvedel o mne takú chúľostivú vec bolo na niečo dobré.
