Nedotknuteľní 2 - Cesta do pekla

27 Následky

„Tak, čo keby sme odtiaľto vypadli?" navrhla Nadia, aby prekonala napätie, ktoré okolo nich nastalo.

„To je dobrý nápad," zareagoval Peter s očami prilepenými k Sandrinej sklopenej hlave.

Usmiala sa. „Okej, ty choď so Sandrou a my sa už nejako dohodneme."

Chvíľu váhal, ale odhodlal sa. Pristúpil k nej a oslovil ju hlasom, aký u neho nikdy predtým nepočula. Znel, akoby to chcel mať rýchlo za sebou.

„Mala by si ísť domov. Oddýchnuť si," povedal.

Prikývla. Vedela, koľko bolesti mu spôsobila, aj to, že to nikdy nebude môcť odčiniť. Bola presvedčená, že to vníma rovnako.

Počas cesty sa cítila čoraz horšie. Nikdy predtým jej neprišla jazda s ním nekonečná.

„Som rád, že si späť. Už som začínal strácať nádej," prihovoril sa jej po absurdne dlhom čase ticha.

„Ďakujem, že ste to nevzdali," pípla a zámerne použila možné číslo. „Všetko ma to veľmi mrzí."

Pozeral pred seba, nie striedavo na ňu ako zvyčajne, keď sa rozprávali. „Aj mňa."

Otvorila ústa, ale slová neprichádzali. Nevedela, čo by mohla povedať, aby to zmiernilo jej činy. V hlave sa jej neustále premietali všetky scény, v ktorých mu znova a znova ubližovala. Vina jej obaľovala všetky nervové bunky a na povrch začala presakovať ešte väčšia sebanenávisť.

„Nič z toho, čo sa stalo, si nezavinila," vyriekol, keď zaparkoval pred jej domom. Konečne na ňu pozrel.

Jeho pohľad zachytila len krátko, lebo sa ihneď odvrátila. Mala pocit, že sa mýli. Zároveň sa bála, že by sa udalosti mohli zopakovať. Už totiž vedela, že Farall neprestane.

Peter zložil ruky z volantu a čakal.
Pôsobil neistým a zmäteným dojmom. Nezaslúžila si ho, tomu uverila do hĺbky duše. Pocítila silnú úzkosť a rozbolelo ju brucho. Musela vystúpiť, inak by sa povracala.

„Musím už ísť," vyjachtala. Čelo sa jej orosilo a celá zbledla.

„San..." hlas sa mu triasol. Zvraštil čelo, v tvári zdesenie.

Rozbehla sa po trávniku, aby sa čím skôr dostala do vnútra. Na tie otrasné handry, čo mala na sebe, si už začínala zvykať, rovnako ako na neustály pocit strachu. Zatvorila za sebou dvere, no jej emócie sa tým nezmiernili.

Peter zostal v aute. Zo všetkého najradšej by za ňou bežal, pritiahol si ju a silno pobozkal, ale bál sa. Tak veľmi sa desil jej reakcie. Zúfalo tresol rukou do volantu. Spamätával sa z jej pocitov. To, ako zle sa pri ňom cítila, bolo na nevydržanie. Nechcel na ňu tlačiť, preto sa rozhodol, že jej dopraje trochu času.

Sandra sa do nového dňa prebudila v napätí. Keď odostrela závesy, očakávala, že uvidí Petrovo auto, ale ulica bola prázdna. Oči jej zvlhli, no nedovolila slzám prešmyknúť sa von. Znova sa presvedčila, že si jeho odstup zaslúži.

Podišla k skrini a otvorila ju. Veci, ktoré tam našla, ju vydesili. Nič z toho si predsa nemôže obliecť. Zúfalo začala prehrabávať poličky s príliš odvážnym oblečením. Našťastie, našla tam aspoň jedny čierne rifle. Napokon siahla po tričku, ktoré sľubovalo aspoň trochu zahalenú pokožku.

Srdce jej začalo divo brúšiť ihneď, ako pomyslela na školu. Nechcela tam ísť. Bude tam konfrontovaná so všetkými, ktorým ublížila. S Biankou sa priatelila len krátko, ale vytvorilo sa medzi nimi celkom silné puto. Na Tobiasa nemohla myslieť. Pamätala si, ako sa jej v škole vyhýbal. Bála sa, že už s ňou nikdy neprehovorí. Jedine Miki bol otrlý. Zažil veci, ktoré ho obrnili viac, než akéhokoľvek akčného hrdinu.