Nedotknuteľní 2 - Cesta do pekla

26 Výkriky v tme

Miki využil príležitosť, keď sklopila zrak. Skočil k nej, rýchlym úderom jej vyrazil zbraň z ruky a potom ju uväznil v silnom objatí. Myslel, že sa bude brániť, ale namiesto toho mu ochabla v rukách. Tobias konečne rozmrzol a pristúpil k nim. Spolu ju opatrne položili na zem. Miki jej skontroloval pulz, zatiaľ čo ho Tobi udrel do pleca.

„Doriti, vysvetlíš nám, čo to bolo?" vyštekol naňho.

„Sandra nie je tak úplne sama sebou," vydýchol a začal sa prechádzať po stodole. Očami blúdil po policiach s náčiním a zjavne niečo hľadal.

„Vážne! Fúú, vôbec sme si nevšimli," vybafol ironicky.

„Rozvedieš to?" spýtala sa Bianka rozochveným hlasom.

Ani sa neobzrel. Natiahol ruku k najvyššej polici a stiahol odtiaľ hrubšie lano. „Niekto ju ovláda, stačí?"

Tobias sa takmer zasmial, ale prišlo mu to ako naozaj zlý vtip. „Je snáď posadnutá?"

„Áno... nie." Zavrtel hlavou. „Je to komplikované a ja nemám čas vám to tu vysvetľovať." Kľakol si k Sandre a začal jej zväzovať ruky.

„Musíš jej to robiť?" zhrozila sa Bianka.

Miki na ňu zazrel. „Chceš snáď, aby nám ukázala aj to, ako vie narábať so sekerou?"

„Nie, ale..."

Znova na ňu pozrel. Uistil sa, že lano drží pevne a vstal. Prešiel k Bianke a položil jej ruku na plece. „Chcela by si zabudnúť, čo si tu dnes videla?"

Tvár sa jej zbrázdila nesúhlasom. „Nie! Sandra mi stihla povedať, čo robíš s ľuďmi... myslela som, že len tára, ale... bože, ona hovorila pravdu."

Odtiahol sa a odmerane sa jej otočil chrbtom. „Vravel som ti, že spolu nemôžeme byť. Nepočúvala si ma."

„Teraz som akože na vine ja? Ty manipuluješ ľuďmi a ja som tá zlá?"

Zaťal zuby, znova sa k nej otočil a schmatol ju za ramená. Uprel na ňu nahnevaný pohľad, ale keď mu ho vzdorovito opätovala, niečo sa v ňom zlomilo. Zamračil sa pod ťarchou staro-nových pocitov a jeho stisk zosilnel. Ani si nepamätal, kedy ju mal naposledy tak blízko seba. Takú krehkú a takú krásnu. Zrazu si nevedel vybaviť, prečo sa s ňou rozišiel. Spomenul si, až keď prekvapene roztvorila oči a začala sa vykrúcať z jeho zovretia. Pustil ju a ustúpil.

„U teba som to nikdy nepoužil," dodal a nasmeroval si to na koniec stodoly. S novou dávkou hnevu schmatol kovovú stoličku a postavil ju vedľa Sandrinho tela. Posadil ju, aby ju mohol priviazať k opierke.

Po neskutočne dlhej chvíli ticha sa Sandra prebrala. Chvíľu sa zmätene obzerala, až potom si všimla, že ju opäť sťahujú hrubé laná.

„Prečo som zviazaná?" spýtala sa v panike a začala sa mykať.

Tobiho hlas znel akosi vzdialene. „Mala si nôž a všetkých si ohrozovala... hlavne seba."

„Čo?" Zamračila sa, keď pocítila ostrú bolesť na predlaktiach. Pokožka ju zjavne štípala, lebo jej tvár sa skrúcala v bolestných grimasách. Tiež zaregistrovala, že jej po rukách stekajú pramienky krvi. Potichu kvapkali na podlahu. Upriamila na Bianku bezmocný pohľad.

„Pomôž mi," prosila ju. V kútikoch sa jej zaleskli slzy. „Bolí ma to."

Bianka sa bez slova pohla k nej. Bola približne v polke cesty, keď ju zastavila Mikiho natiahnutá ruka. Postavil sa pred ňu, chrbtom k Sandre. Pomaly a významne sa sklonil k jej tvári.

„To nie je ona," šepol napoly nahnevane, napoly bezmocne. „Pozri znova na jej oči. Všetko to iba hrá."

Vykukla mu spoza ramena. Sandra znova vzlykla a keď nadvihla sklopené viečka, Bianka pochopila. Beľmo v jej očiach sa pravidelne zaťahovalo čierňavou. Toho si pri väčšej vzdialenosti nevšimla. Po chrbte jej prešiel mráz a rukami si objala hrudník. Miki sa naraz otočil o stoosemdesiat stupňov.