Lajna (Slafkovsky FF)

Kapitola 1

Diana

"Rýchlejšie Diana!" zrúkne po mne môj otec, Peter Cehlárik, keď vystrelím posledný puk z desiatich a netrafím bránku. Letí jemným oblúčikom doprava a potom sa odrazí od tyčky až napokon zastne pri mantineli. Komicky sa poodráža do všetkých strán a šúcha sa po ľade ako keby mi škodoradostne naznačoval môj neúspech.

Klasika.

Viete, väčšina ľudí v mojom veku, čiže 17 rokov, by trávila 24. január s kamarátmi vonku v bare a popíjala drinky alebo sa premávala po pešej zóne so skupinou kamarátov a fľašou chľastu v ruke. Vo vakoch by mali schovaný reprák a išiel by z neho Gleb alebo Separ zatiaľ čo by ich budúcnosť vyzerala ako ich odraz v zrkadle.

Ale ja?

Ja som namiesto toho už asi 2 hodiny tvrdla na štadióne a strieľala jeden puk za druhým do prázdnej bránky, zatiaľ čo ma otec karhal za každú chybičku a prihlúple blondínky sa maľovali na tribúnach a očakávali príchod diabla v ľudskej podobe.

Juraja Slafkovského.

Chalana s otrasnou povahou no s krásou Lucifera.

Alebo, ako som ho nazvala ja, Idiot.

Ja a on... no mali sme čo to spoločné za sebou.

Kebyže mám opísať náš vzťah, použila by som slová Libora Hudáčka keď si raz prišiel zatrénovať s mojim otcom a uvidel ma naháňať Idiota po tribúne s korčuľou v ruke zatiaľ čo Juraj bežal a smial sa ako zmyslov zbavený s mojím telefónom v ruke.

Sme ako starý manželský pár.

A niečo na tom fakt bude.

Naša spoločná cesta vzájomnej nenávisti sa začala ešte v juniorskej reprezentácií U14. Juraja si vtedy pamätám ako vysokého, štíhleho chalana s odfarbenými blond vlasmi a zajačími prednými zubami. Vtedy ma s Košicami pekne obabral o prvé miesto a ja a on sme sa celý zápas podpichovali.

Juraj a ja sme vtedy proti sebe boli postavený a naše tými išli do súbojov hlava nehlava. Dával asi tie najtvrdšie hity a bodyčeky aké som v tom veku vôbec mohla zažiť a už v tej dobe všetkých prevyšoval aspoň o hlavu.

Potom to pokračovalo keď nás oboch zobrali do U18. 

Ja som mala 15 on mal 16. Obaja sme boli najmladší z družstva a tréner neraz zabraňoval tomu, aby sme sa na seba nevrhli a nepobili sa ako divé zveri. V tej chvíli mi chalani z reprezentácie udelili prezývku Mrchožrút. Že vraj sa to na mňa presne hodí.

Doteraz neviem čo tým mysleli.

Možno sa pýtate : "Diana ale prečo keď si žena a hráš hokej nehráš za ženský tým?"

Popravde, ani sama neviem.

Korčule som mala na nohách už od svojich prvých krokov. V tej chvíli mi otec na nohy uviazal korčule, natiahol na mňa chrániče a dres, strčil mi do ruky hokejku a hor sa na štadión. Hneď ako som prvý krát stúpila na ľad, zamilovala som sa.

Naši sa kvôli tomu často hádali.

Mama sa o mňa bála a snažila sa ma pretiahnuť z hokeja na hudbu. Tak ma začala angažovať do rôznych hodín spevu, gitary alebo klavíra. 

Asi kvôli tomu viem ovládať všetky tri vlastnosti.

Keď ale videla, že hokej ma začínal baviť viac a viac čím staršia som bola, nemala inú možnosť len pristúpiť na to pod jednou podmienkou.

Musím hrať pri otcovi.

A to znamenalo byť pod jeho dohľadom 24/7 a vliecť sa s ním všade kam on ukáže alebo naopak. Byť na všetkých tréningoch len v jeho spoločnosti a na každom zápase bude sedieť hneď pri striedačke.