DUMORT

1.

Amanda sedela vo vyšetrovacej izbe hodiny, kým jej urobili všetky potrebné testy, zobrali vzorky krvi, slín, ale aj jej schopností - kus ľadu. Cítila sa ako v nemocnici, aj keď nikto nemal rád to pomenovanie. Inštitúcia Larca - domov Mladej generácie bola útočiskom ľuďom, ktorí len nedávno objavili svoje schopnosti. 

Amanda vedela o svojej schopnosti vystopovať ľudí, no prišlo niečo nové, niečo silnejšie. Stála pri veľkom okne, sledovala krásny zelený trávnik, kde boli stovky ľudí s ich mentormi. Hrali sa, trénovali, skúšali, učili sa - počasie bolo príjemné, slnko hrialo každého na tvári a mrakov nebolo na oblohe. Len Amanda musela byť zavretá v izbe a čakať na výsledky.

Do izby niekto vletel. Amanda sa hneď otočila a zbadala vystresovanú matkinu tvár. "Amanda! Bože môj, ako ti je? Čo sa stalo?" Iris, Amandina mama, k dcére rýchlo priskočila, silno ju objala. Amande to vyrazilo dych, s mamou nenachádzali posledný čas spoločnú reč. Takýto čin a silné objatie od nej nečakala. Amanda matku objala tiež, nebolo to však také úprimné, ani také silné.

Ako prvá sa spamätala Iris. Odskočila od dcéry, nervózne si zastrčila prameň svetlých vlasov za ucho, potiahla nosom, aby zastavila ronenie a prekrížila si tak ruky na prsiach. "Prepáč, viem, že teraz..."

"Mama," skočila jej do reči opatrne Amanda, "teraz to nerieš." Obrátila sa späť k oknu. "V škole sa mi objavila nová schopnosť." Otvorila dlane a zblízka si ich prezrela. "V rukách mám nejaký...ľad alebo čo to je."

Iris spozornela. "Ľad?"

Amanda si povzdychla. Čelom sa obrátila k mame, vystrela pravú ruku smerom k dverám izby, otvorila dlaň, prižmúrila oči, sústredila sa na terč a z jej dlane vystrelil ľadový kôl, ktorý prebodol dvere.

"Amanda!" Skríkla Iris.

"Pýtala si sa!" 

"Ale nemusíš tu ničiť veci, prepánajána, Amanda, toto je nemocničné krídlo Inštitútu, nie tréningová časť." Karhala Iris dcéru.

Amanda zahrala prekvapenie. "Ale nevrav! Vôbec som si nevšimla." Poobzerala sa okolo seba, akoby tu bola prvýkrát.

Iris sa nahlas nadýchla a pomaly vydýchla. Nervy boli napnuté ako struny na oboch stranách. "Očividne ti je lepšie."

"Mne ani zle nebolo," odvrkla Amanda matke, prešla po izbe a sadla si na posteľ chrbtom k dverám. "V škole mi pukli nervy a z rúk mi vystrelili ostré ľady."

"Prečo ti praskli nervy?" Dopytovala sa Iris.

Amanda zmĺkla. Nemohla o tom zase začať hovoriť, bolo to tabu v celej ich rodine.

"Amanda, čo sa v škole stalo?" Iris dobiedzala. 

Amanda zatvorila oči a dala to zo seba von. "Hanili Diegovo meno."

Iris si ťažko povzdychla. "Amanda, toto sme už preberali. A aj uzavreli. Budeš sa s tým musieť zmieriť."

"Nie, nezmierim sa s tým," vyskočila Amanda na nohy a hneď sa postavil pred svoju matku. "Nemám s čím. Diego je nevinný. Nevinný. Budem si za tým stáť, budem tomu veriť a očistím Diegovo meno." 

Iris nemohla poprieť odhodlanie v očiach svojej dcéry. Bolo jednoznačné, také čisté, a predsa chcela, aby to už jej dcér vzdala. Snažila sa dcéru upokojiť. "Pozri, " chytila ju za plecia, "ja ti rozumiem, že bolo náročné to zistiť. Chcem aby si vedela, že aj nás všetkých sa to dotkol. Diega sme mali všetci radi, no sklamal nás. Oklamal všetkých..."

"NIKOHO NEZRADIL!" Amanda vybuchla a vytrhla sa z matkiných rúk. "Diego nič zlé neurobil. Hodili to na neho." Amanda si ani neuvedomila, že jej tečú slzy. Liali sa po lícach a v ústach cítila ich slanú chuť. Zo smútku, z vyčerpania, zo zlomeného srdca sa Amanda zrútila na zem a rozplakala. "Je nevinný! Mama! DIEGO JE NEVINNÝ!" Nedokázala ovládať svoj hlas. Chcela, aby to počul každý. Každý, kto naňho nadával, znevažoval, neprávom hádzal vinu, kto ho pošpinil. Chcela im všetkým vykričať do tváre túto pravdu. 

Amandin rev sa niesol celou izbou, dokonca aj na chodbe sa zdravotníci zastavovali, aby lepšie počuli, čo sa odohráva za dverami Amandinej nemocničnej izby.

Iris sa ju snažila upokojiť, hladila ju po vlasoch, objímala učupenú na zemi. Nezrozumiteľné mrmlanie spojené s plačom trhalo Iris srdce. Vidieť dcéru v takomto stave matku ubíjalo. Upokojenie prišlo neskôr ako obyčajne. Amanda sa odtiahla od matky, Iris dcére vzala hlavu do dlaní a pozreli do červených uplakaných očí, krásne blond vlasy zalepené slzami na tvári.

"Mami," šepla Amanda, "chcem ísť domov." Potiahla nosom. "Prosím."

Viac Iris nepotrebovala. Vzala dcéru, požiadala o prepúšťaciu správu, výsledky a vrátili sa do inštitútu, do obývacieho krídla pre rodiny. 

Amanda vzala tabletky na spanie a upokojenie. Iris ju uložila do postele a nechala oddychovať. S papiermi z nemocnice šla za manželom do laboratória. Pri pohľade na presklenené holé miestnosti jej stále vyschlo v krku. Pripomínalo jej to čas, keď ich v takýchto miestnostiach držali priviazaných remeňmi k operačnému stolu a vpichovali rôzne látky...

Iris zahnali myšlienky. Teraz musela myslieť na svoju chorú dcéru, ktorá sa ani po roku nespamätala zo smrti svojho snúbenca.

Manžel, Leonard, sa práve skláňal nad mikroskopom. Iris čakala, kým sa odtiahne od okuláru. Nikdy ho neprerušovala v práci, bolo to nepísané pravidlo. A všetci o ňom vedeli.

Krútiacou hlavou odtiahol sa od mikroskopu, beznádejne vydýchol.

"Leo," opatrne ho oslovila Iris, "zlé správy?"

Leo mávol rukou. "Nechcem sa o tom baviť." dával si dole gumené rukavice, stiahol zo seba plášť, upratal svoj pracovný stôl a odišli z laboratória. 

Ticho kráčali až kým nevyšli von z vedeckého pavilónu Inštitútu.

"Ako sa má Amanda?" Leo prerušil ticho.

Iris sa zhlboka nadýchla, pohľad uprela do diaľky pred seba. "Má novú schopnosť...nejaký ľad, neviem, čo to je, Leonard, bojím sa o ňu."

Leonard objal svoju manželku okolo pliec a snažil sa zmierniť obavy bozkom na čelo, ktorým hovoril, že všetko bude dobré.

Iris si nenápadne opakom ruky pretrela zaslzené oči. "Stále smúti za Diegom, stále jej musím podávať lieky. Kedy to prejde?" Pozrela do manželových modrých očí, modrých ako oceán, ľadových a priezračných. Rovnaké má Amanda.

Leonard urputne premýšľal, čo povedať. "Čo keby sme jej pohľadali nového partnera? Pracovného, čisto pracovného." 

Iris sa chvíľu zamyslela. "Neprijme nikoho nového."

"Tak budeme hľadať, kým nenájdeme toho ideálneho."

Iris neveriacky zazrela na Leonarda. "Veľmi dobre vieš, aká je Amanda náročná. Diego jej spadol z nebies. Nikto iný s ňou nezvládne byť."

Leonardovi padli ruky z pliec manželky. "Tak o nej nehovor. Nie je neznesiteľná. Má svoju...povahu."

Iris prevrátila očami. "Stále si na ňu mäkkký," prekrížila si ruky na prsiach.

"No, vieš, aspoň sa s ňou snažím vychádzať."

Iris sa zastavila. "Akože tým chceš povedať čo? Že ako matka sa nesnažím? Leonard, varujem ťa, dobre si rozmysli, čo povieš." Iris hnev nikdy neskrývala.

Leonard sa len zasmial, uvoľnene a prirodzene, tak ako v tej chvíli cítil. "Po kom asi Amanda bude?" Znovu objal svoju ženu. "Bude v poriadku, ale je načase, aby si bola s ňou, nie proti nej. A tu teraz nejde len o Diega," odtiahol sa a pozrel Iris do očí, "všeobecne, v čomkoľvek. Byť s ňou. Byť tu pre ňu."

"Lenže ona začala opúšťať nás, Leo." nedala sa Iris.

"Vidíš? Stále niečo hľadáš na ňu."

"Ale to je fakt, Leo. Prešiel rok a s nikým sa nerozpráva úprimne, od srdca, uteká od nás, len sa s nami háda, to je to, čo ona teraz dokáže. Tak, prečo by som sa mala snažiť ja, keď ona sa nás už vzdala?" Iris došiel dych.

Leonard dlho rozmýšľal. Hľadel do orieškovo-hnedých očí, hľadel do očí ženy, ktorú miloval nadovšetko, ktorej pred dvadsiatimi troma rokmi povedal áno. 

"Iris," začal jemne, "a ty chceš to isté, čo Amanda? Opustiť svoju dcéru?"

Iris sklonila hlavu a tentokrát slzy nechala stekať po líci.