Otrok Osloboditeľov

Kapitola I - Samozrejmosť

3. September. 1993

Matej

„Desať kníh – to sedí, učebnice, zošity, tiež sedí," Matej kontroloval batožinu, napriek tomu, že vedel, že určite má zbalené všetko potrebné, respektíve sa len tváril, že kontroluje – jeho mama mu s tým nedala pokoj, bola z toho vraj vystresovaná a jediný spôsob, ako ju ukľudniť bolo, aby si Matej dvadsiaty ôsmy krát skontroloval kufre.
„Máš to skontrolované, isto si nič nezabudol?" do malej, no o to útulnejšej modrej izby vstúpila šarmantná štyridsiatníčka, na ktorej tvári, cez jej pestrý, mierne prehnaný, make-up, ktorý zakrýval takmer všetky jej vrásky, boli jasne povšimnuteľné obavy. Aj keď bola zmalovaná ako dielo Jacksona Pollocka, emócie to, narozdiel od zvráskavenej, vyblednutej tváre, zakryť nedokázalo. Matej odvrátil zrak od kufrov, jeho oči sa zachytili na červených šatách a lacnej bižutérii, ktorou bola obvesená. Fascinovalo ho, že napriek cene outfitu, v ktorom sa doslova topila, vyzerala pomerne luxusne, dobre.
„Jasne že mám a nie – isto som nič nezabudol," otrávane, ba až sarkasticky odvrkol a prevrátil očami. „Aspoň sa mi pozeraj do očí, keď sa so mnou rozprávaš, mladý muž!" v miestnosti ostalo ticho,
'Cez ten make-up ti do tých očí ani nevidím.' túto poznámku si radšej nechal pre seba i keď v mysli to povedal tak nahlas, že si nachvíľu myslel, že to naozaj vyslovil. "A si si istý, že nechceš dochádzať?"
Bol to posledný deň, respektíve večer, kedy sa vidí so svojou mamou, o ktorej si myslí, že príliš dramatizuje, veď predsa: "Budem preč len niekoľko mesiacov a cez sviatky sa aj tak budem vraciať domov," jeho vnútorný hlas si dovolil pridať k vete ešte jedno slovíčko - 'Bohužiaľ.' Matej mal svoje mestečko rád, svoju mamu tiež, no stále v sebe cítil prázdno. Veril – alebo minimálne dúfal, že na internáte, a snáď aj v škole, sa mu podarí nájsť si nejakých priateľov. Nie hociakých – chcel stretnúť ľudí, ktorí mali rovnaké vízie ako on. Ako z nejakého blbého filmu, kamaráti proti svetu, ktorí spolu zažijú dobrodružstvá tak neopisateľné, až ich raz budu spoločne hovoriť svojim vnukom, ktorí im ani nebudú veriť z toho ako úžasné tie dobrodružstvá boli. Bol už v podstate pripravený na tento scénar a to bol dôvod, prečo sa tešil, že končene odíde od mamy a ochutná život „na vlastnej nohe" a hlavne s vlastnými rozhodnutiami. 'A kamarátmi, ' predstavoval si. "Ah," kľakla si vedľa neho, aby sa priblížila jeho nízkej výške, "Budeš mi chýbať Maťko," ledva stihla dopovedať, Matej ihneď oponoval, "Nevolaj ma Maťko, mami, nemám desať!" cez nervy, ktoré v ňom prúdili ako rieka, sa pousmial, aby ešte náhodu neurazil svoju mamu. "Aj ty mne, mami," myslel to naozaj. Bude mu chýbať. "A nechoď spať neskoro, aby si zajtra vstal včas a stihol vlak," dopovedala vetu kráčajúc von z izby. O pár sekúnd na to už počul sprchu a v duchu nadával, že ho mama predbehla. Teraz musí čakať ďalšiu hodinu, kým sa umyje, aby mohol ísť do sprchy aj on. 'No jak asi mám ísť spat skôr?!' ponadával si. Kým čakal, sadol si za počítač a pustil si nejaké pesničky. Mal rád rock, klasiku, rap, v podstate všetky žánre, viacej ako na hudbe samotnej mu záležalo na textoch týchto piesní, ktoré boli podľa neho naozaj umením. Miloval texty, v ktorých sa dokázal nájsť, ktoré opisovali tú zhnitú spoločnosť, v ktorej žil. V ktorej žije každý z nás. Tento typ umenia, textový, mu naozaj dával sebavedomie a nádej, že môže niečo zmeniť. Vzburiť sa proti systému, bojovať za správnu vec zo všetkých síl. Naozaj v to veril. Bol to presvedčivý človek a napriek jeho občasným sociálnym úzkostiam aj skvelý rečník, vďaka čomu si bol takmer istý, že dokáže presvedčiť aj svojich budúcich spolužiakov a angažovať ich do verejného života – ukázať im pravý svet. Ukázať ľuďom, v akom systéme žijú a ako sú ovládaní a ako je sloboda neexistujúca. Vybral si preto školu, kde vedel, že nájde podobných, ako je on. Umelci boli vždy iní, ako ostatní. Umenie nikdy neprezentovali len vizuálne, vždy to malo nejakú myšlienku. Matej chcel, nielen, pomocou umenia tiež prezentovať svoju myšlienku, svoj pohľad na svet.
Po sprche dal na maminu radu – išiel naozaj spať skôr, ako väčšinou. Pred spaním rád čítal, pomohlo mu to prísť na iné myšlienky, keď nečítal, tak myslel nad budúcnosťou, ktorá ho znepokojovala. Mal z nej mierny strach, ktorý sa zakladal na prítomnosti, bál sa práve toho, že budúcnosť ostane rovnaká. Nemal zlý život, ale tú prázdnotu, ktorú v sebe cítil, musel nejako naplniť. Zmena. To bolo to, čo Matej potreboval najviac – a to, čo si myslel, že potrebuje najviac aj tento svet. Chcel byť ten, ktorý to pomôže zmeniť. Ale v prítomnosti? Aktuálne? Nerobil nič. Celú základku prespal, kreslil si po učebniciach z fyziky, namiesto slohov si písal do svojho denníka, kde opisoval, čo presne ho na tomto svete štve a ako by to chcel zmeniť. Ku každej idei, každému zápisku v jeho denníku mal aj malé ilustrácie, občas aj prilepené fotky. Plánoval, že umením začne komunikovať a angažovať sa v zmene. Po základke plánoval skutočne niečo robiť, nie len si písať do denníčka. Naozaj sa tešil na internát a na nových ľudí, ktorých tam spozná a s ktorými vytvorí silné púta. Túto noc to bola jediná vec o ktorej premýšľal a rozptýlila ho natoľko, že si mohol ušetriť oči a nemusel ani čítať knihu.

Rae

Šesťnásť ročné, tmavovlasé dievča so stredne dlhým strihom, okrúhlimi okuliarmi a úzkou tvárou – takýto obraz videla Rae v zrkadle, do ktorého sa pozerala posledných dvadsať minút. Od zrkadla nestrhla oči ani na chvíľu, bola sústredená, ponorená do svojich myšlienok, ktorých prúd zastavilo až klopanie na dvere. Po prvom zaklopaní sa Rae ani nepohla, bola tak pohltená svojou mysľou, že najprv zvuk ani neregistrovala. Druhé, o niečo silnejšie zaklopanie, však už započula. Strhlo ju. „Uh, idem!" zakričala, aby uistila klopajúceho, že nieje dôvod na ďalší klop. Jej špinavé, staré tenisky takmer hladkali zem, ako potichu šľapala smerom von z kúpeľne, ktorá bola skombinovaná so záchodom. Biele steny stmavli ako jej ruka siahla na zapínač a svižným krokom sa cez „spálňu" – ak sa to dá takto vôbec nazvať, dostala k dverám. Rae bola obozretná, podozrievavá a veľmi paranoidná – a mala prečo. Život sa k nej nikdy nechoval spravodlivo, nie raz na ňu vytiahol násilie. Brala to z pozitívnej stránky, naučil ju, ako sa o seba postarať aj v nepekných situáciach, do ktorých sa, žiaľ, Rae dostavala pomerne často. Preto mala aj tentokrát mierny strach, napadali ju len tie najhoršie myšlienky a pripravovala sa na tie najstrašidelnejšie scénare. Dvere tak neotvorila hneď, stúpla si na špičky, zavrela ľavé oko a tým pravým sa pozrela skrz malú sklenenú dierku vo dverách. „Fu," odľahlo jej, keď si uvedomila, že za dverami nestojí žiadne nebezpečenstvo, ale stará paní, ktorú veľmi dobre poznala. Pomalým pohybom položila ruku na kľúč a pokrútením dvere odomkla. „Ah, dobrý večer pani Wargová, ako vám môžem pomôcť?" po otvorení dverí nahodila falošný úsmev. „Zajtra ráno už odchádzaš?" Rae narozdiel od Mateja nemá stabilný život. Neužíva si ani ten luxus, ktorý Matej považuje za samozrejmosť. „Eh, áno, zajtra ŕano o piatej mi ide vlak, bude v pohode, ak vám nechám kľúčik od izby na recepcii?" pozrela, až previnilým pohľadom, na pani Wargovú, „Samozrejme." Domov bol jeden z Matejových samozrejmostí, ktoré Rae ale nemala – ako kopu ďalších vecí, medzi ktorých patrila napríklad aj rodina. Nemala na výber, ak chcela prežiť, musela prespávať v moteloch, niekedy, keď nemala ani na motel, bola nútená stráviť noc v autobusoch, či dokonca na uliciach, kvôli ktorým je tak paranoidná. Všeličo sa môže prihodiť šestnásť ročnému dievčaťu cez noc na ulici. Všeličo sa aj prihodilo, no našťastie to nikdy nedošlo až príliš ďaleko. Aj napriek tomu všetkému bola veľmi dobrá študentka, v podstate, jedna z najlepších. Nikto, okrem jednej učiteľky, u ktorej niekoľkokrát aj prespala, ale nevedel, čím si Rae prechádza. Nechcela o svojej životnej situácii hovoriť nikomu – ak by aj povedala, skončila by v decáku a to bol jej najväčší strach. „Rae," ukončila ticho stará pani s bielymi, kučeravými vlasmi, „Viem, aké si to mala, a aké to budeš mať ťažké." Skúmavým pohľadom sa Rae pozrerla na zvráskavené, trasúce sa ruky Wargovej, v ktorých držala malú krabičku. 'Snehová guľa, zvyšky koláča?' snažila sa vydedukovať. Wargová natiahla ruky smerom k Rae, ktorá pohyb opätovala. Ich ruky sa navzájom dotkli, cítila z nich chlad. Krabičku nedočkavo otvorila. "Eh, to ste nemuseli, pani Wargová. Ale ďakujem, je to milé," pokývala šedivou hlavou a nesúhlasne odvetila, "Musela. Viem, že to nieje veľa, ale je to pre teba spomienka, aby si na toto miesto nikdy nezabudla, nosila ho vždy so sebou." Rae vypustila slzu z oka, ktorú tam väznila, aby nevyzerala tak mäkko, "Ďakujem, určite nikdy nezabudnem ani na tento motel, ani na vás a to, čo ste pre mňa urobili, pani Wargová." Ledva dopovedla, posledné slová už takmer šepkala. Prepustila celé väzenie sĺz. "Oh," pridala sa majiteľka motela Signal a objala mladú, ambicioznú študentku. Rae necítila tak komfortujúce teplo už niekoľko rokov. Naposledy, keď ju objal jej otec, ktorý zomrel pár hodín po objatí, ktoré bolo pre štrnásťročnú Rae vtedy bezvýznamné. "Sľúb mi, že nás ešte prídeš navštíviť." obe si utreli slzy spod očí, "Prídem. Sľubujem teta." pošepkala jemným hlasom. Sľubovala niečo, čo nevedela, či dokáže splniť. Len tak-tak zohnala peniaze na jednosmerný lístok do Westvillu, ako má zvládnuť našetriť na školné, jedlo, internát a ešte aj spiatočný lístok? 'Nie!' – rozhodla sa prestať rozmýšľať o negatívnych možnostiach. 'Musím si veriť.'
"Nebudem ťa už dlhšie zdržiavať, moja, ak by si ešte niečo potrebovala, kľudne mi zavolaj. Ahoj." Rae sa odzdravila a automaticky zatvorila a zamkla vchodové dvere. Chvíľu pred nimi ešte stála, rozmýšľala, snažila sa prísť na lepšie myšlienky. 'Sakra, bude mi to tu chýbať," uvedomila si.
Ležerným tempom odkráčala naspäť do kúpeľne, kde vybrala svoj dar od tety Wargovej. V zrkadle pozorovala, ako si nasadzuje strieborný náhrdelník s okrúhlym príveskom, v ktorom bolo vyryté písmeno R. Znovu jej bolo do plaču. Nikdy sa naozaj neodvďačila motelu za všetko, čo jej dal. "Zajtra už bude všetko lepšie." Upokojovala sa. Zajtra muselo byť všetko lepšie. Jediné, na čo sa musí Rae zamerať je to, aby si našla stabilnú brigádu počas školy. Peniaze boli jej najväčšíšm problémom, iné ju nezaujímali. Jedinou úlohou bolo ich získať, v najlepšom prípade legálne. Ak túto úlohu nezvládne, stratená v neznámom meste Westvill skončí horšie, ako je na tom teraz. A ona si to uvedomuje. Pred spánkom naposledy pozorovala jasné hviezdy na oblohe Lukerwindu.