sinking away from you

1. chaos už zo začiatku?

,, Zase neskoro, Luxury? To už je tretí krát za tento týžden. Vieš, že za päť neskorých príchodov pôjdeš do riaditeľne? Nech sa to už neopakuje. "
Áno, moja úžasná škola. Keď si vyberáte strednú školu, vyberte si ju vy, nie vaši rodičia. Plánujem prestúpiť a to tu niesom ani druhý rok. Chodím neskoro lebo bývam asi desať kilometrov od školy a vstávať o pol piatej sa mi fakt nechce.

,,Už som si myslela, že neprídeš, Lux."
Zopla som si moje hnedé vlasy s highlightami do vysokého copu a pozrela som sa na Bett s výrazom to-myslíš-vážne?
,,Bettany Onyxová, chodím neskoro ale vždy prídem. Aj tak tu chodím iba kvôli tebe." uchechtla som sa a načiahla  k mojej hnedovlasej kamarátke ruku a naznačila som, aby sme spravili náš pozdrav. Nanešťastie to ale videl tlstý profesor Grapery a tak som toho nechala, vybrala si učebnice na stôl a začala dávať "pozor".
,,Dnes sa budeme učiť, ako správne... "

///

Doma som si vypočula rodičovské kecy od mamy a vybrala sa do izby. Otvorila som dvere a hneď som spatrila moje návrhy. Uhádli ste, chcela som ísť na návrhársku školu ale radšej som to ani nepovedala mame. Viem, aký má k takýmto veciam vzťah. Ale mňa to nezaujíma. Prestúpim na tú školu, aj keby som mala umrieť.
Obliekla som si moje obľúbené Ed Hardy tričko a k tomu široké gate s hviezdami. Milovala som túto Y2K módu. Niekedy si prajem, aby som nebola v roku 2023 ale 2000. Vtedy boli ľudia lepšie oblečení, hudobné skupiny mali tie najlepšie pesničky.
Vytrhla som sa z mojich predstáv o móde a išla si obuť tenisky, pretože som sa dohodla s Bett, že zbehneme do nákupného centra. Vtom som si spomenula, že zajtra oslavujem moju 16tku. Potešila som sa a vyšla z domu. Prišla som k Bettany domov a počkala, kým sa prichystá. Keď vyšla, objala ma a pozrela nám autobus. Zistili sme, že nám ide za dve minúty a tak sme bežali, ako sme len mohli.

///

,,Lux, pozri, čo som našla!" zdvihla zo zeme pokrčený, zožltnutý papierik a otvorila ho.
,,Píše sa tam.. viem, čo chceš. Nájdeš ma na mieste, kde by si si išla kúpiť kávu." Bett sa uškrnula a pozrela na mňa. Otočili sme sa na opätku a naraz vyrazili do Starbucksu.
Prišli sme do predajne plnej ľudí a zbadala som malú šípku na stene. Ukazovala doľava. Pozreli sme sa na seba a išli tým smerom. Pomaly sme prešli do tmavej uličky, kde sú zvyčajne prázdne krabice. Porozhliadali sme sa, ale nič sme nevideli. Žiadnu indíciu, žiadneho tajomného muža v čiernom, nič. Keď sme to už chceli vzdať, periférne som videla niečo na zemi pri vchode do uličky. Bol to ďalší papierik. Asi sme ho museli prehliadnuť, lebo som tam predtým nič nevidela. Zdvihla som kus papiera do prstov a tentokrát som ho prečítala ja.

,, Prešli ste závojom, ale dvere sú otvorené. Keď pred vašimi očami farby zjavia sa, cesty späť niet." chvíľu bolo v uličke ticho, ale keď sme po sebe hodili očkom, obe sme sa nad tým nezmyslom rozosmiali a hodili to za hlavu. Odišli sme z tmavej uličky a vrátili sa k nákupom.

Dorazili sme ku mne domov a rozhodli sa, že u mňa bude Bett spať.
Pustili sme si pesničky z 90. rokov a naslepo si robili make-up. Strašne sme sa nasmiali a išli sa najesť. Celý čas mi však behala jedna vec po mysli. Ten papierik. Ten skurvený papier mi nedal pokoja. Čo tým myslel, že keď uvidíte svetlá, nie je cesty späť? Aké svetlá?
Keď boli asi dve hodiny ráno, rozhodli sme sa, že oslávime moje narodeniny. Bett zniekadiaľ vybrala narodeninovú tortu a začala mi spievať. Čudovala som sa, z kadiaľ ju vybrala, ale bola som veľmi rada.

,, Všetko najlepšie, ty mrcha!" povedala so smiechom a ja som ju objala. Obe sme zjedli tortu a s plnými bruchami išli spať. Po pár sekundách, keď sme sa práve prikryli perinou, sa sami od seba zapli moje LED pásiky. Pred viečkami som videla svetlo a nato som prudko otvorila oči. Celá zmätená som si rýchlo sadla. Bettany si toho tiež všimla a spýtala sa ma, či som ich zapla ja. Ja som jej odpovedala iba malým od-kývnutím na náznak, že nie. Dvere sa začali pomaly otvárať. Ja a Bett sme sa natlačili ku sebe a čakali len to najhoršie. LED-ky sa zapli na rýchle striedanie farieb a my sme sa iba vystrašene pozerali raz na seba, raz na farby a raz na otvárajúce sa dvere. Začali sa zhasínať a zasviecovať aj moje obyčajné svetlá.
Zrazu to všetko ustalo. Všetko sa vyplo, dvere sa zavreli a neznámy tlak, ktorý sa objavil v celom mojom tele, sa stupňoval. Pozrela som sa na Bett a tiež vyzerala, že má bolesti. Raz ale bolesť bola taká, že sme od nej kričali a od vtedy si už nič nepamätám. Zrejme som odpadla a s najväčšou pravdepodobnosťou aj Bettany.

Neviem, ako je to možné, ale popri tom, ako som bola v bezvedomí, som dokázala rozmýšľať. No akoby sa mi všetko vymazalo z hlavy a jediné, čo tam ostalo bola tá divná veta na papieriku.
Prešli ste závojom, ale dvere sú otvorené. Keď pred vašimi očami farby zjavia sa, cesty späť niet.

Prešli ste závojom, ale dvere sú otvorené. Keď pred vašimi očami farby zjavia sa, cesty späť niet.

Prešli ste závojom, ale dvere sú otvorené. Keď pred vašimi očami farby zjavia sa, cesty späť......... niet.