Jacklyn (harry potter fanfiction sk)

14

„proste mi to nejde!" vykríkla som zúfalo. Bol už čas večere, ale prisľúbila som si, že dokým to kúzlo nezvládnem, na večeru nepôjdem.

„Len sa sústreď. Viem, že to dokážeš. Naozaj to je ľahké kúzlo," povedal Ced, čím mi nijako nepomohol. Jasné, pre neho je to kúzlo jednoduché, ale pre mňa? Transfigurácia je ten najhorší predmet aký kedy existoval. Bol ešte horší ako matematika v muklovskej škole. A tú som z plného srdca nenávidela.

Nemala som z nej päťky ako iný spolužiaci ale len málokedy sa stalo, že by som dostala jednotku alebo dvojku. Uznávam, neznášala som ju hlavne kvôli učiteľovi, ktorý bol na mňa a Ceda totálne odporný. Nechápem, aký mal s nami problém. No, asi nie len s nami, lebo hnusný bol na viacerých žiakov.

Nerozumiem, prečo nikto nič nepovedal. Vlastne, ani ja som nič nepovedala, ale to preto lebo som sa ho bála. Našťastie už nechodím to tej hroznej muklovskej školy. Jasné, niečo som sa tam naučila ale tu, v Rokforte mi to nijako nepomohlo.

Začula som, ako Cedovi zaškvŕkalo v bruchu. Musel byť poriadne hladný. Od obeda sme nič nejedli a už je skoro pol siedmej.

„Choď. Ja prídem keď sa mi podarí to kúzlo," ozvala som sa rozhodne a prosebným pohľadom som kukla na Ceda.

„A čo ak sa ti to kúzlo nepodarí? Musíš jesť. Nie. Bez teba nejdem," povedal a ja som sa naňho nahnevane zahľadela.

„Ja aj tak nie som hladná. Choď. Sľubujem, že prídem."

Keď som uvidela jeho pochybovačný pohľad, zamyslela som sa nad tým, čo som práve povedala. Sľub proti sľubu. To by sa síce nemalo, ale vedela som, ktorý z nich má pre mňa väčšiu váhu.

„Prosím! Sľubujem z celého môjho srdca." Usmiala som sa.

„Ale no tak, Jackie. ....... dobre. Pôjdem. Ale ak neprídeš, už ti nikdy nepomôžem s transfiguráciou."

Zasmiala som sa. „Tak to aby som ťa stihla," dodala som sarkasticky. Vedela som, že to nemyslí vážne. Pomáhame jeden druhému.

Rýchlo odišiel na obed a ja som sa pustila do kúzla.

Robila som všetko tak ako nám vysvetľovala učiteľka. Potom to čo mi poradil Ced. Skúšala som a nešlo. Spojila som oba typy učenia a skúsila som to znovu. Napodobnila som ich pohyb ruky, zápästia. Zopakovala som zreteľne kúzlo a...

Niečo sa stalo. Ale nevedela som presne popísať čo. Kúzlo sa mi podarilo tak polovične. Pozerala som sa na to, čo som vytvorila. Bolo to naozaj zvláštne. Na stole som nemala niť ani ihlu. Mala som tam dve spojené ihly, ktoré vytvárali písmeno V. Pomedzi plné ihly boli, neviem ako, prevlečené tri nite rôznej farby. V strede sa zauzlili a vytvorili guču nite.

Zasmiala som sa nad mojím výtvorom a pomyslela si, že to je rozhodne pokrok. Tiež, že by som už mala ísť na večeru. Chytro som vložila kúsok do vrecka plášťa a utekala som do veľkej siene.

„Presne! Vyzerá ako nejaký šarkan," keď som zabáčala za roh, blízko pri hlavnej sieni, začula som Tinin tenký hlas.

„To je pravda!" počula som ako sa sestry zachichotali.

„Ahojte," zvolala som, keď ma uvideli.

„Ahoj. Tak čo? Zvládla si to?" spýtala sa ma Rothy.

„Ani nie. Ale podarilo sa mi niečo oveľa zaujímavejšie. Ukážem vám to na izbe. Teraz sa musím ponáhľať za Cedom," povedala som rýchlo.

„Hej ešte ťa tam čaká. Zdá sa mi, že sedel sám. Jeho kamaráti už dávno odišli," dodala ešte Tiny a už sa naše cesty rozviedli.

Keď som vkročila do gigantickej hlavnej siene, cítila som sa ešte stále dosť ohúrená. Neviem, či si na tú pôvabnosť vôbec niekedy zvyknem.

Zamierila som rovno ku Cedovi, ktorý jedol nejakú oranžovú polievku s chlebom. „Stihla som!" ozvala som sa. Môj hlas sa ozýval po celej hlavnej sieni. Nikto kto tam bol, si to ale nevšímal, lebo každý mal niečo na práci.

„To som rád. Tak čo?" opýtal sa zvedavo.

„Nepodarilo sa mi to," povedala som sklamane, „ale spravila som niečo iné. Úprimne, ani neviem ako sa mi to podarilo."

Vytiahla som z vrecka ihly s niťami a keď som uvidela Cedov pohľad, nahlas som sa rozosmiala. Boli mi jedno všetky odsudzovacie pohľady, ktoré k nám vrhali tí, čo boli najbližšie.

„Čo presne to má byť?"

„Ja neviem," vydýchla som a znovu som sa zasmiala. Tentoraz sa ku mne pridal aj Ced.

„To je tekvicová?" spýtala som sa, keď sme sa upokojili.

Prikývol a ja som vystrúhala grimasu. Naznášam tekvicové veci. Nemám rada tekvicové polievky, prívarky, koláče, zamotané buchtičky a ani nič iné.

Tak som si dala tri krajce chleba s džemom. Myslím, že to bol marhuľový. Ten mám rada. Neskôr som si dala aj jednu mandarínku, ktorá ale bola kyslá. So Cedom sme ju zjedli spolu.

Počas jedenia sme skúmali môj výtvor a vymýšľali sme všetky rôzne scenérie, kde som mohla také jednoduché kúzlo pokaziť.

Vysmiaty a najedený sme sa vracali späť do klubovne. Síce som mala starosti so zajtrajšej transfigurácie, vedela som, že nebudem jediná, komu toto kúzlo nejde.

So Cedom sme sa na dobrú noc objali a každý sme išli do svojich izieb. V tej mojej som uvidela dvojičky na jednej posteli ako si čítajú list. Domyslela som si, že je od ich rodičov.

Keď dočítali, pustili sa do písania. Pri tom sa strhla menšia hádka, lebo si rothy myslela, že jej Tiny ukradla atrament. Nakoniec ho našla v spodnom šuflíku pod nejakými pergamenmi.

Dopísaný list v obálke nechali na stole a ja som im porozprávala o tom ako som dokomolila aj jedno z tých ľahších kúziel. Utíchli sme až niekedy neskoro večer. Bola som poriadne vyčerpaná.

taaaaaaaaaaaaaaaaaaak, ďalšia časť je na svete.

cez tento víkend som sa vobec nepripravovala do školy a to píšeme tento týždeň diktát, vstupný test, nemčinu a prezentujem projekt. takžeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee tak no.

mam pocit, že mi z tej školy už uplne hrabe. a to to sú iba dva týždne!!

aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaccccccccccccccccccccccccccccchhhhhhhhhhhhhhhh!!!!!!

DOBRÚ NOC