my best friend

1. kapitola

Ráno som sa zobudila a nemala vôbec pojem o čase, včera sme mali večer v škole a skončilo sa to diskotékou, čiže som domov prišla asi o pól 11. Rodičia vedeli, že domov prídem s Damianom čiže ma kľudne nechali do kedy bude on, ale podmienka bola, že domov prídeme spoločne.

Damián je môj starší brat, 17 ročný chlapec s hnedými vlasmi a hnedými očami, ktorého záľubou sú len dievčatá a volejbal. Chodíme na rovnakú školu ale s jednou výnimkou, on študuje odbor maséra a ja praktickej sestry. Vieme o sebe všetko, vždy sme spolu dobre vychádzali a mali sme pochopenie jeden pre druhého.

Nemala som vôbec pojem o čase a mobil som na nabíjačke nemala, musel ma niekto uložiť do postele, Snažila som sa rozpamätať, čo sa dialo po príchode domov.

Skúsila som si sadnúť a hneď som aj spadla naspäť do postele. Zatočila sa mi nesmierne hlava, mala som pocit, že každú chvíľu odpadnem. Vydala som zo seba jemnučný hlasok, ktorý som ja ledva počula. 

Vo dverách sa objavil Damian a hneď si čupol ku mojej posteli. „Si v pohode? Pila si včera niečo?" vypytoval sa ma otázky, na ktoré som si nevedela ani ja sama odpovedať. Jediné čo si zo včerajška pamätám je že som hrala volejbal s pekným blonďákom. Damian zbehol do kuchyne pre tabletku a mamke nič preistotu nepovedal, nechcel aby sa strachovala a sám vedel aké to bude mať následky.  

„Kto ma včera odprevadil domov a aj uložil do postele?" spýtala som sa ho ako keby náhodou, vedela som, že včera odišiel s mojimi spolužiačkami na intrák, videla som ich, no čakala som, že sa mi pochváli sám. „Matthias, volal som mu, ja som hral volejbal s ostatnými" povedal po chvíli „idem, mám ocovi pomôcť v garáži" dodal a zavrel dvere pri odchode. 

Klamal mi aj keď dobre vedel, že som ich videla odchádzať spolu zo školy. Matthias-uvedomila som si po chvíli, všetky spomienky sa mi vrátili. 

Matthias je môj bývaly najlepší kamarát, poznáme sa od škôlky. Je to hnedovlasý  15 ročný chalan, ktorý miluje futbal a všetko spojené s ním. Pohádali sme sa na konci leta a od vtedy sa niejako nebavíme iba sa pozdravime ak sa stretneme. Raz sme si vyznali city a od vtedy na ňho nedokážem nemyslieť no on sa cez to všetko asi už dávno preniesol.

V pondelok ráno som sa už chystala do školy, cítila som sa už lepšie a nechcela som vynechať profilové predmety. Ráno som šla autobusom, nastúpila som a zostala som stáť na mieste, bol tam. 

Neprihovoril sa ani keď som sa postavila za neho so spolužiačkou. Pohľady sa nám stretli ale ani jeden nemal silu sa usmiať alebo spraviť prvý krok. Celý čas som mala zvlášny pocit, že som niečo urobila, stále som k nemu niečo cítila aj keď som nemala ale nevedela som to ovplývniť. 

Dúfala som, že sa ako vždy prihovorí, ak vystupíme z autobusu ale márne. Mala som pocit ako keby predo mnou utekal alebo vyhýbal sa mi. Videl niečo čo nemal alebo len má výčitky svedomia? Celý deň mi výrili tieto otázky v hlave ale rýchlo som ich zahnala keď som sa dozvedela, že skúša z anatómie. 

Hodina anatómie bola hrozná nič som nevedela a bála som sa, že ma vyvolá, no mala som šťastie. Po skončení hodiny som šla hľadať Damiána keďže som ho dneska ani nevidela. Zašla som na naše spoločné miesto, kde sme sa vždy rozprávali. Bolo to okno nad schodami, kde sedel a čakal na mňa ako vždy po tretej hodine.

Nechcela som to naťahovať , tak som sa opýtala hneď narovinu. „Prečo si mi včera klamal?" hneď na to som sa pozrela von oknom lebo ma to zarazilo, vedela som, že sa vždy bavil viac s dievčatami ako s chlapcami , ale prečo sa baví s dievčatmi, o ktorých som vedela, že to skončí zle a to vtedy som ešte netušila, že čo mi odpovie.