Bahadurovo dedičstvo

Púštni démoni

„A čo by sa stalo, keby sme z tých ciest zišli?"

„Možno ti už Ali alebo niekto iný povedal, že v púšti sa občas stratia zvieratá, občas ľudia a niekedy aj celé karavány. Prepadnú sa z ničoho nič do piesku a utopia sa v ňom ako v rieke. Navždy zmiznú v útrobách púšte."

„A za to môžu púštni démoni?" Karima premkol chlad.

„Hej, tak sa hovorí," prisvedčil pohonič a odmlčal sa.

Stanom prebehlo tiché mrmlanie.

Keď ustalo, ozval sa hlboký hlas: „Vy všetci ste múdri a skúsení muži. Mnohí z vás opakovane riskujú životy na nebezpečných cestách a vedia toho veľa. Ale ste ešte príliš mladí na to, aby ste poznali všetky príbehy, ktoré sa o púšti rozprávajú."

Zraky všetkých sa otočili do zadnej časti stanu, kde odpočíval najstarší pohonič Mahmud. Nikto poriadne nevedel, aký je starý, či ako dlho už putuje s karavánami. Yusuf sa s ním poznal mnoho rokov a nesmierne si ho vážil pre jeho múdrosť. Mahmud bol neveľký, chudý muž s prešedivenými vlasmi a smutnými očami, hlboko vpadnutými do tváre, ohorenej a zvráskavenej od slnka a vetra. Málokedy ho bolo vidno usmiať sa.

S jeho nenápadným výzorom kontrastoval podmanivý hlas. Hlboký, za všetkých okolností pokojný tón mu dodával nesmiernu presvedčivosť a dôveryhodnosť. Mahmud toho spravidla veľa nenarozprával, a ak už prehovoril, svoj názor predtým dobre zvážil, a ľudia ho rešpektovali.

Výnimkou z jeho málovravnosti bolo rozprávanie príbehov. Rozprával ich rád a treba povedať, že nik iný ich nevedel toľko ako Mahmud a nedokázal ich podať tak podmanivo.

Preto aj teraz, keď sa nečakane ozval, všetci stíchli a viseli mu na perách. No starý pohonič si najprv starostlivo napchal fajku tabakom, zvlažil hrdlo čajom a až tak pokračoval.

„Niektoré príbehy sú staré ako púšť sama a odovzdávajú sa z generácie na generáciu. Je v nich obsiahnutá múdrosť našich predkov, vďaka ktorej dokážeme prežiť. Ale o niektorých príbehoch sa nehovorí. Poviem vám, ako som si voľakedy ja sám, ešte ako mladý pohonič, vypočul príbeh o kvíliacom piesku," odmlčal sa a párkrát si potiahol z fajky.

„Bolo to veľmi dávno, keď púšť bola ešte celkom mladá. Na tejto zemi nebolo toľko piesku ako dnes, neboli na nej žiadne vysoké duny, no predsa bola spálená, suchá a len kde-tu sa našiel prameň vody. Ľudia na vyprahnutej zemi žili skromne. S najväčším vypätím síl sa im ako-tak podarilo dopestovať niečo pod zub. No nereptali, prijali svoj osud, lebo ani ich dedovia, ani ich otcovia nežili inak a bol to ich domov.

Bohovi tohto kraja sa uľútostilo biedneho národa a daroval mu zázračný krčah. Bol stále plný čistej a chladivej vody. Nech z nej ktokoľvek hocikoľko odlial, z krčaha neubudla ani kvapka. Ľudia sa tomu daru náramne potešili a mali ho vo veľkej úcte. Konečne sa nemuseli sužovať starosťami, či budú mať čo piť, alebo čím zavlažiť svoje políčka. Každému pútnikovi, ktorý sa u nich zastavil, ponúkli pohár čerstvej vody a aj na cestu mu naplnili kožený vak, aby netrpel smädom. Až kým raz do ich obydlí nezavítala skupina cudzincov."

Mahmud si upil z čaju a vystrel ubolené nohy.

„Boli určite zďaleka, lebo sa nepodobali na žiadnych ľudí, akí sa u nich dovtedy zastavili. Urastení, statní, svetlej pleti a svetlých vlasov. Asi ako ty, Karim," zahľadel sa Mahmud na chlapca.

Aj ostatní sa k nemu obrátili a premerali si ho pohľadom, akoby ho videli prvý raz. Karim si znovu pripomenul, koľkokrát ho v Turpane pre jeho zvláštny výzor častovali posmeškami, a podvedome sa schúlil, akoby chcel všetkým zmiznúť z dohľadu.

„Aj týchto hostí úctivo privítali, ponúkli im prístrešok a čerstvú vodu. Cudzinci sa veľmi začudovali, odkiaľ v nehostinnej krajine zobrali takú sviežu vodu. Hostitelia nič netajili. S radosťou vyrozprávali, ako ich nebesá obdarili čarovným krčahom. Hostia sa veľmi podivili tomu daru a chceli ho vidieť. Nuž im krčah ukázali, aby sa presvedčili na vlastné oči. A vskutku! Nech si naliali do pohárov zas a znova, nech plnili svoje čutory a vaky, z krčaha neubúdalo. Oddýchli si, pookriali a odišli, tak ako mnohí pred nimi.

Prešlo pár týždňov. Jedného dňa, keď dedinčania obrábali políčka, začuli dupot kopýt a rinčanie kovu. Cudzinci, ktorí sa naposledy tak zvedavo vypytovali na krčah, sa vrútili do dediny. Tentokrát v mnohonásobne väčšom počte a so zbraňami v rukách.

Prišli si po nebeský dar.

Dedinčanov bola len hŕstka a nemali nič len kosáky a vidly. Proti presile s mečmi boli bez šance. Svetlovlasí vojaci na koňoch ich zahnali do stredu poľa a obkľúčili. Boli tam všetci okrem starého vladyku, ktorý už nevládal pracovať na poli, a tak zostával doma a strážil vzácny krčah. Aj on začul hluk a vyšiel na prah domu.

Veliteľ vojakov na koni obchádzal vystrašených ľudí. Bol vysoký, urastený a žlté vlasy mu siahali po plecia. Na prste sa mu skvel zlatý prsteň a na hrudi visel medailón s dvoma skríženými mečmi.

‚Vydajte nám krčah a my ušetríme vaše životy!' skríkol na sedliakov.

‚Zľutovanie, pane,' ozval sa vladykov syn. ‚Vodu predsa daroval boh nám a my sme nikdy nikoho neodmietli napojiť. Aj vás, smädných a vyčerpaných, sme počastovali, spomeňte si!'

Lenže veliteľ ľútosť nepoznal. ‚Voda patrí najsilnejšiemu. A to ty, sedliak, nie si!' dal sa do chrapľavého smiechu.

‚Pane, ak nám vezmete krčah, celá táto zem sa premení na púšť a všetci tu pomrieme hladom,' prosil sedliak na kolenách.

‚Nech je z nej trebárs aj púšť, čo je nás po tom!? My si vodu odnesieme inam!' kruto odvetil vojak a prepichol vladykovho syna mečom.

Keď to jeho šedivý otec videl, oči mu zaliali slzy. No potom sa vystrel, vzal krčah a skríkol: ,Keď púšť, nuž nech je tu púšť! Ale vy v nej umriete spolu s nami! Vaše duše zostanú navždy pochované pod pieskom a budú vzdychať a prosiť o odpustenie. Buďte prekliati, vrahovia!'

A nato rozbil krčah.

Zem sa zatriasla a na mieste, kde všetci stáli, dedinčania aj vojaci, sa rozďavila priepasť a pohltila ich."

Mahmudovo rozprávanie sa skončilo. V stane zavládlo úplné ticho, aj zvuky vonku akoby zázrakom ustali. Olejová lampička pomaly dohárala.

„Je čas ísť spať," vyklepal si Mahmud zhasnutú fajku.

Muži sa zdvihli a postupne, prajúc si dobrú noc, sa rozchádzali.

Len Karim zostal. „Takže kvílenie piesku je kvílenie duší tých prekliatych vojakov?"

„Tak sa vraví. A budú vraj prekliati kvíliť naveky."

Chlapec smutne zvesil hlavu.

Starec si k nemu čupol. „Prečo ťa to trápi, Karim? Veď je to len veľmi dávny príbeh. Ale na žiadne príbehy by sa nemalo zabúdať, v každom je vždy zrnko pravdy."

„A to tým nešťastníkom nemôže nikto pomôcť?"

„Nuž, vraví sa, že ich z večného prekliatia môže vyslobodiť len človek nebojácny a nesebecký."

„Ako?"

„To neviem, synak. Po ceste na západ sú skalné jaskyne. Uvidíš ich sám, keď budeme tadiaľ prechádzať. Vraj v nich prebýva cudzí boh, ktorý pozná odpoveď na každú otázku. Ale nikto z tých, čo do jaskýň raz vošli, sa z nich už nikdy nevrátil. A tak tie nebohé duše naďalej kvília pod pieskom a berú nám pokoj.

A teraz už bež spať. Zajtra nás čaká dlhý deň," potľapkal Mahmud chlapca po líci.