Bahadurovo dedičstvo

Púštni démoni

Karim sa zadíval na piesočné more pred sebou. Slnko sa pred chvíľou vygúľalo na modrú oblohu a sľubovalo ďalší horúci deň, no zatiaľ bolo príjemne.

Prešlo už pár týždňov, odkedy sa vydal na veľkú cestu do neznáma. Prvé dni boli kruté. Dlhé putovanie pod spaľujúcim slnkom ho nesmierne vyčerpávalo. Odhodlanie mu dodávala len spomienka na tatka. „Chlapec to vydrží, má moju krv," presviedčal Yusufa. Nesmie ho sklamať. Čo ak by ho nechali niekde po ceste, len preto, že nevládze?

„Poď, braček, to zvládneš!" povzbudzoval ho v takých chvíľach Ali. Karim mu pripomínal nevlastného brata, ktorého zanechal doma. Mal ho rád, ale s nevlastnou matkou to po otcovej smrti nevedel vydržať a radšej odišiel do sveta. „Mne stačí, keď si predstavím macochu s metlou v ruke, a utekal by som aj na kraj púšte," dodal občas so sprisahaneckým žmurknutím a zahral pantomímu. To Karima rozosmialo, aj keď už mal slzy na krajíčku. Zaťal zuby a kráčal ďalej.

Postupne si však nohy privykli dlhej chôdzi, chodidlá stvrdli a už tak nepálili. Popri únave začal vnímať aj krásy sveta, ktorý doteraz nepoznal. Sám už nevedel, či by sa radšej vrátil do Turpanu, alebo pokračoval v ceste. Dôverne známe mesto a jeho krivolaké uličky, kde každého poznal, mu chýbali. No v cudzích mestách, ktorými karavána prešla, bolo mnoho neznámych, príťažlivých vecí. Neznel mu už v ušiach každodenný muezínov spev, zato spoznal oázy s bohatou zeleňou. Ani púšť sa mu už nezdala taká jednotvárna ako spočiatku. Učil sa rozoznávať odtiene farby piesku od úsvitu do západu slnka i čítať v ňom tajné stopy.

Tak ako si zvykal na nové prostredie, zvykal si i na ľudí okolo seba. A zdalo sa, že aj oni postupne berú Karima na vedomie.

Väčšinu dňa trávil s Očkom a Alim. Až večer sa stretával s ostatnými mužmi z výpravy. Utáborili sa na príhodnom mieste, odstrojili zvieratá, nakŕmili ich a napojili. To bola aj Karimova práca. Popritom bolo treba postaviť stany, rozložiť oheň, uvariť čaj a pripraviť večeru. A keď už boli zvieratá obriadené a všetko živé sýte, zišli sa muži pri ohni či v stane a zhovárali sa, alebo si rozprávali príbehy, ktoré si vypočuli počas putovania s inými karavánami. Karim mal rád tieto chvíle pred spaním, keď si konečne po úmornom dni mohol oddýchnuť.

Raz večer sa zase rozprúdil rozhovor a on sa nesmelo opýtal:

„Prečo ten piesok tak strašne hučí?"

A naozaj. Vonku fúkal vietor, ale ani ten nedokázal prehlušiť kvílivé zvuky, vychádzajúce spod zeme. V noci zneli hrozivo, ale aj za slnečného dňa sa niekedy vzduch naplnil takým nepríjemným piskotom, sťaby tam niekde pod pieskom duli z plných pľúc trubači do podivných píšťal.

V stane zavládlo rozpačité ticho. Nikto sa nehrnul do odpovede. Karim už chcel požiadať o prepáčenie, že sa zamiešal do debaty dospelých, no vtedy sa rozhovoril jeden z pohoničov.

„Viem, ako sa asi cítiš, chlapče, keď si predtým nikdy nič podobné nepočul. My, čo nie sme na prvej ceste, sme si už na tie zvuky zvykli. Či skôr... tvárime sa, že sme si na ne zvykli. Priznám sa, aj vo mne stále vzbudzujú obavy."

„Prečo?" Karim bol rád, že ho nezahriakli a chcel sa dozvedieť čo najviac. „Prečo sa ich bojíte?"

„Nuž..." pohonič chvíľu hľadal správne slová. „Vraví sa, že to kvília púštni démoni, ktorí chcú zviesť pútnikov z cesty."

„Zviesť z cesty?"

„Hej. Vieš, chlapče, my chodíme po cestách, ktoré sú pevné a spoľahlivé. Tuto Yusuf, nech Alah chráni jeho bystrý zrak, nás vedie tak, aby sme z nich nezišli. Lebo nie všade možno nohu bezpečne položiť na zem. Aj preto naše ťavy vedieme v rade, jednu za druhou, a nie dínom-dánom, hoci miesta je na púšti neúrekom."