Bahadurovo dedičstvo

Prológ

Bahadur popchol koňa a vyšiel na pahorok. Z výšky sa zadíval na bojové pole pod sebou. Zem sa ešte chvela a stonala. Dva mesiace ju gniavili a dusili nohy pešiakov, dva mesiace ju zúrivo drvili a rozrývali konské kopytá, dva mesiace do nej vsakovali kaluže krvi. Dnes sa boj zavŕšil.

Zadíval sa do lúčov zapadajúceho slnka. Ťažké výpary zo zeme im stúpali v ústrety, aby sa nad obzorom premiesili a vytvorili clonu červenkastej hmly. Vzduch bol naplnený tichom, ktoré len občas rozvlnil vrzgot kolies káry. Víťazné vojsko zbieralo a odvážalo ranených i mŕtvych, svojich i tých druhých. Čierny plnokrvník zafŕkal – ticho ho znervózňovalo viac než nedávny rykot a rinčanie zbraní.

Bahadur pritiahol koňovi uzdu. Len nedávno mu minulo tridsať rokov. Do služby u veľkého Dilšád-šacha sa dostal ako desaťročný čeľadník v kráľovských stajniach. Kone odjakživa miloval a vedel to s nimi. Postupne sa vypracoval na člena ľahkej jazdy a neskôr až na veliteľa stotiny. Nedokázal už spočítať, koľkých vojenských výprav sa pod Dilšád-šachovou zástavou zúčastnil. Mal šťastie. Jeho bohyňa Eme nad ním držala ochrannú ruku a z každej bitky vyviazol bez väčších zranení. Keď pred rokom, v ťažení proti divochom zo severných stepí, padol veliteľ jazdeckého pluku, Bahadura menovali na jeho miesto. Bolo to neslýchané, aby sa konský paholok dopracoval k takej vysokej hodnosti.

Kôň sa znovu mykol a vzopäl na zadné.

„Pokojne, Aswad, pokojne," potľapkal ho pán po šiji. Opäť sa zahľadel do diaľky. Dnes ráno stál tam dole na čele jazdy, nastúpenej v dokonalých šíkoch. Šiel do bitky, o ktorej obe strany vedeli, že bude posledná. Aj bola. Ale dopadla opačne, než sa predpokladalo.

V posledných dňoch Dilšádovi šťastena nepriala. Stratil mnoho vojakov a nikto z veliteľov, možno ani šach samotný, už nedúfal vo víťazstvo. Len Bahadur veril, že vojna nemusí pre nich skončiť krutou porážkou. Osmelil sa osloviť veľkého Dilšáda a predostrieť mu plán dosiaľ nepoužitej vojenskej taktiky. Riskoval, že príde o krk. No čo už záležalo na tom, či ho zabije šachov meč ihneď, alebo meč nepriateľa o pár hodín neskôr?! Chcel prežiť. Jeho žena mala každú chvíľu porodiť ich prvé dieťa. Chcel ho vidieť vyrastať, vychovávať ho...

Dilšád-šach ho vypočul. „Nemôžem už nič stratiť," pomyslel si a dovolil Bahadurovi, aby útoku velil. Sľúbil mu, že ak bude jeho plán úspešný, bohato sa mu odmení a urobí z neho generála.

A teraz sa díva na to isté bojisko ako víťaz! Pocítil pýchu na svoj um, ktorý jeho panovníkovi pomohol zvrátiť neľútostný osud a jemu zachránil život. No hneď sa za tú pýchu zahanbil. Musí obetovať svojej bohyni, čo ho opäť raz ochránila.

Vošiel do stanu, zhodil zaprášený odev a umyl si tvár i ruky. Pokropil sošku Eme vonným olejom a zapálil pred ňou obetnú sviecu. Sadol si na zem a so zavretými očami odriekal ďakovnú modlitbu. „Počínal si si veľmi dobre," prehovorila bohyňa. „Za svoju odvahu a udatnosť môžeš vysloviť jedno želanie."

Bahadur sa zachvel. Božstvá len málokoho takto vyznamenávali. Musí si dobre rozmyslieť, čo by si prial. Po chvíli sa uklonil, dotkol čelom zeme a vyslovil prosbu.

„Začínal som ako malý chlapec bez majetku a bez mena. Celé roky som sa snažil žiť poctivo. Usilovne som pracoval a vďaka tvojej priazni som prežil všetky nástrahy života a z prachu ulice sa dostal až po bok veľkého Dilšáda. Dnes som zvíťazil a šach ma povýši. Možno je trúfalosť žiadať ešte niečo iné. No ak smiem vysloviť želanie, prial by som si, aby môj rod pretrval dlhé veky v sláve, udatnosti a čestnosti a tešil sa tvojej náklonnosti, ochrankyňa moja."

„Nech sa tak stane. Tvoj rod bude mať mnoho potomkov a prežije aj rod Dilšáda. V každej generácii sa narodia dvaja synovia a jedna dcéra. Tá bude nesmrteľná a bude zárukou pokračovania rodu, kým sa len svojej nesmrteľnosti sama nevzdá. A ja ti sľubujem, že budem nad tvojím rodom držať ochrannú ruku, pokiaľ bude spravodlivý a statočný.

Na znak našej dohody ti dám prsteň, ktorý sa postupne rozdelí na tri časti. Keď sa ti narodí prvý syn, oddelí sa z neho jedna obrúčka. Tú bude vždy dediť najstarší potomok tejto vetvy. Tvoja žena potom porodí druhého syna. Dostane druhú časť prsteňa, ktorú budú spravovať jeho potomkovia. Tretiu, poslednú obrúčku dáš dcére, keď príde čas, a ona ju odovzdá svojim deťom. Tri vetvy tvojho rodu budú existovať dovtedy, pokým budú existovať obrúčky. Dovtedy budú aj tvoji potomkovia pod mojou ochranou. No pamätaj – bude to tak, len kým sa budú chovať čestne a spravodlivo. Inak zmiznú zo sveta obrúčky aj s celou rodinou, ktorej prináležali."

Bahadur sa zachvel druhýkrát.

„Dávaš mi dar väčší, než v aký som dúfal, bohyňa. No povedz – postihne môj rod takýto koniec?"

„Strom rodí dobré ovocie, kým je zdravý a silný. Keď ho napadnú červy, ovocie na ňom bude malé a opadne skôr, než dozrie. Dobrý hospodár vie, že takýto strom zachráni, len ak doň zaštepí nový výrastok. Aj tvoj rod upadne. No ak sa nájde nová krv, hoc aj nebude vznešená, môže ho zachrániť a priviesť späť k veľkej sláve."

Svieca dohorela a Eme sa odmlčala.

Bahadur zdvihol čelo a uzrel na zemi pred sebou zlatý prsteň. Vzal ho a priblížil k očiam. Prsteňom sa po celom obvode tiahli dva tenké vrúbky, ktoré ho delili na tri rovnako veľké časti. Drobným písmom bol vnútri vyrytý nápis: Bohovia chránia tých, čo kráčajú pravou cestou.

Navliekol si ho na prst a posledný raz sa božstvu uklonil.

Prezliekol sa a nachystal na večernú hostinu na počesť Dilšádovho víťazstva. Práve vychádzal zo stanu, keď k nemu docválal posol. Určite sa hnal tryskom, kôň bol celý spotený a nozdry sa mu chveli únavou.

„Pane, práve sa ti narodil syn!"

Syn! Bohyňa vravela pravdu, pomyslel si Bahadur vzrušene. Vtom pocítil na prste slabé puknutie. Prvá tretina prsteňa sa oddelila od zvyšku. Zhlboka sa nadýchol. „Môj rod bude veľký a slávny," usmial sa a vkročil do kráľovského stanu.

Za vrchstolom sediaci Dilšád vstal a pozdvihol čašu.

„Na naše víťazstvo a na tvoju počesť, generál Bahadur!"

„Na generála!" niesla sa do noci ozvena.