Moja milá | E. M.

пяць

Rok 1877
Už to budú dva roky čo som sa stala upírkov. Musíte si hovoriť že je to super byť nesmrteľný. Ja si nemyslím.

Aj keď mám ľudskosť vypnutú tak stále cítim bolesť a zradu. Prišla som do tejto dediny asi pred dvoma týždňami a zoznámila som sa s jednou čarodejnicou ktorá ma nemá moc rada. Pýtala som sa jej na kolík a že či mi nespravý čo ona odmietla.

Prehnala som to tak že som jej zabila dcéru.
Išla som za ňou pre niake bylinky.

Zaklopala som a otvorila a ja som vošla. ,,čo chceš ?" Spýtala sa nepríjemným hlasom. Vedela som prečo ma nemá rada, bola som jediný upír v dedine. ,,iba niake bylinky a možno kolíky" povedala som posledné slová s úsmevom. ,,kolíky nemám, takú radosť ti nespravím" povie a usmeje sa. ,,ale notál, však ma neznášaš tak ma zabi!" Povedala som a sadla si do kresla.

Zrazu niekto zaklopal. Boli to žandári. Počúvala som čo hovoria. Povedali jej že jej dcéra bola zabita niakou šelmou. Zavrela dvere a pozrela sa namňa.

,,to ty! Ty! Si zabila moju dcéru!" Kričala namňa. Ja som jej neodpovedala. Prišla ku mne a vytrhla mi srdce z hrude a niečo povedala, niake kúzlo. ,,preklínam ťa Seina Royals! Budeš bez srdca a nič ťa nezabije!" Povedala a niečo sa vo mne zlomilo. Moje srdce zmáčkla v ruku a ja som začala kričať. Hrozne to bolelo a potom ho vyhodila. ,,čo si mi to spravila ?!" Zakričala som naňu.

,,si bez srdca, nesmrteľná nič ťa nezabije dokým si to srdce nezískaš. Tvoje srdce vude kolovať medzi čatodejnicami. Keď ho najdeš tak ti ho tam dá tvoja spriazdnená duša a potom budeš smrteľná. Ale ty! Ty! Si monštrum a tebe sa to nepodarí" povedala a rana v mojej hrufi už nebola a ja som nepočula tlukot svojho srdca.

Povedala niake zaklínadlo a moje srdce zmizlo zo stola. Znova niečo povedala a ja som zmizla. Bola som v lese.