Ochranca Ory

Schopnosť paralýzy

Zdalo sa, že ani ostatné luny neboli zmierené so svojím druhým tieňom. Až na zopár výnimiek. Luna z Drongwallu ukážkovo flirtovala so svojím ochrancom. Ako jednej z mála bol pridelený muž. Bol rovnako vysoký ako chlapec, ktorý stál vedľa mňa. Bol sporo oblečený. Okrem nohavíc a mokasín, ktoré mal koženými šnúrkami previazané cez lýtka, nemal na sebe nič viac. Stál tam ako vytesaný do kameňa. Mal široký chrbát a silné ramená. Nemohla som necivieť na jeho nahú hruď. Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň.

Mrkla som na svojho ochrancu. Pozeral sa na mňa. Najradšej by som sa od hanby pod zem prepadla. Odvrátila som sa spupne od neho. Odteraz to bude takto stále? To je horšie ako dozor mojich rodičov. Odkedy zistili, že ich dcéra je luna, nespustili ma z očí. Vždy som mala spoločnosť. Väčšinou to bola Clarissa, no neraz na mňa povolali tetu Mitty, s ktorou sme pracovali v záhrade. Najradšej som však trávila čas s jej manželom, strýkom Fitchom, ktorý ma naučil narábať s kušou a hádzať dýkou.

Strýko Fitch, mladší brat môjho otca, je tiež lovec. Trénovala som na striedačku s oboma, no tie tréningy sa diametrálne líšili. Kým ocko ku mne stále pristupoval v rukavičkách - nevedel sa zmieriť s tým, že jedna z jeho dcér, jeho princezien má byť bojovníčka, strýko mi nič nedaroval.

"Myslíš si, že na toho, kto sa bude usilovať o tvoju smrť, bude platiť to, že zaklipkáš očami?! Sú to krvilační ľudia. Muži či ženy - všetko jedno. Nebudú mať zľutovanie," kričal, keď som sa po niekoľkých hodinách tréningu  odvážila naznačiť, že som unavená. "Makaj, dievča, pridaj!" hecoval ma do rýchlejšieho behu, zatiaľ čo on vedľa mňa klusal na koni. Och, ako mi to chýba! A to sme naposledy trénovali včera. No akosi podvedome som vedela, že sa dlho neuvidíme.

Vzdychla som si pod návalom citov. A zrejme dosť nahlas, pretože ochranca sa na mňa zvláštne pozrel. Chcela som niečo povedať... hocičo, jednoducho mu dačo šplechnúť do tváre, keď našu pozornosť pritiahlo dianie na záhrade.

"Preboha! Čo to ma byť?!" šepla som, civiac na strašný výjav.

Ochranca sa automaticky postavil predo mňa, pripravený chrániť ma vlastným telom. Fascinovaná tým, čo sa deje, som ho tvrdohlavo obišla.

Ani sa neopováž! V myslienkach som k nemu vyslala varovanie, keď sa chystal presadiť sa silou.  Zafungovalo to. Zazrel na mňa a zvráštil čelo. Akoby ma počul... akoby rozumel... On počuje, čo si myslím?!

Nebol čas zisťovať to. Spor medzi lunou a jej ochrankyňou začínal byť vážny. Lizbet, luna z Charkovstola, ovládala mladú ženu, ktorá jej bola pridelená. Dostala ju do akéhosi tranzu. Žena akoby bola v kŕči. Celkom paralyzovaná. Stála vzpriamene, ruky spustené podĺž tela, hlava vyvrátená k nebu, iba pleciami jej sem tam šklblo. Neušiel mi jej výraz v tvári. Akoby sama nerozumela tomu, čo sa deje. Bola voči tomu bezradná.

Ako to Lizbet robí? Stojí pred ňou a iba na ňu upiera pohľad. Pohľad plný vzdoru a zlosti. Azda je možné niekoho ovládať silou mysle? Je toto jedna z tých schopností, ktoré spomínal Oceľový Gunter?

Lord sa zrazu zjavil pri nej.

"Stop! Prestaň! Lizbet Hocklerová, nariaďujem ti, aby si s tým ihneď prestala! Hneď!" zrúkol svojím hromovým hlasom, až vtáky vyleteli z koruny neďalekeho stromu.

Neviem, či lordov príkaz alebo skutočnosť, že ochrankyňa dostala dostatočnú príučku, Lizbet sa zrazu uvoľnila a oslobodila tak ochrankyňu z kŕčového zovretia. Bolo to strašné... a úžasné zároveň. Mala som zimomriavky po celom tele.

"Vy, luny, musíte spolupracovať so svojím ochrancom... MUSÍTE!" zopakoval naliehavejšie, keď sa Lizbet hodlala protestovať. "Aj keď si myslíte o sebe, že ste nesmrteľné a najsilnejšie na svete, vaše schopnosti vás ochrániť nedokážu. Ochranca je vycvičený, naprogramovaný, aby odrážal útoky, aby vás chránil za každú cenu. Vie, čo môžete očakávať, pozná riziká a nástrahy a vie proti ním bojovať. Vy neviete nič, nepoznáte svet, ani len netušíte, čo je v hre. Bez svojho ochrancu neprežijete ani deň. A nepomôžu vám ani len vaše nadpozemské schopnosti. Rozumeli ste, slečna Hocklerová?" to sa už nakláňal k nej. Mal tvár blízko jej tváre, Lizbet mala čo robiť, aby ten tlak zvládla. Nakoniec pokývala hlavou, čo lordovi nateraz stačilo.

Lizbetina ochrankyňa nijako na sebe nedala znať, že by sa tu pred chvíľou niečo stalo. Stála v strehu, odhodlaná a pripravená naďalej si plniť svoju povinnosť. Povinnosť voči kráľovnej Sárii.