Ochranca Ory

Osmička

Pred bránou som zastala. Zrazu som stratila odvahu. Nevedela som, čo ma za ňou čaká, no tušila som, že len čo vkročím do tej záhrady, môj život sa celkom zmení.

Nerob to! Neotáčaj sa! prikazovala som v mysli sama sebe a sama seba som neposlúchla.

Pomaly som sa otočila. Stáli tam. Stále na tom istom mieste. Mama, taká krásna. Medené vlasy sa jej leskli v lúčoch slnka. Aténa je siréna, ako aj moja stará mama. A ten mocný muž vedľa nej, to je lovec. Môj otec Reeger Wolf. Usmieval sa. V očiach mu horela pýcha. Tešil sa na tento deň. Jediný z našej rodiny. Mama nedávala city veľmi najavo. Nechcela ma zneistieť.

"Ora, osudu neutečieš. Prijmi, čo ti je predurčené. Dokáž... nie nám, ani svetu, ale sebe samej, že si rovnako dobrá luna ako ostatné."

Akoby som aj teraz počula tie mamine slová. Videla som, že mlčí. Iba sa na mňa usmievala. Tie slová mi však povedala toľkokrát, že ich mám hlboko zapísané v mysli aj v srdci, ktoré sa mi teraz chvelo od strachu.

Jeden pohľad som ešte venovala sestre Clarisse. Bola smutná, tak ako ja. Bála sa, presne ako ja. Ukázala mi palec, aby ma povzbudila, no vedela - presne ako ja - že kým tento deň neskončí, nebudem vnímať ani slnko, ani spev vtákov či vôňu kvetov v záhrade, čo som milovala... milovali sme. Clarissa je moje dvojča. Staršie o päť minút. Clar zdedila poslanie po mame a starej mame, raz z nej bude skvelá siréna. Už teraz spieva nádherne. Keď začne hrať na lutne, aj príroda stíchne, aby si vypočula Clarissin zamatový hlas.

Zo zamyslenia... či zo sebaľútosti ma vytrhlo dievča, ktoré mi silno vrazilo do ramena.

"Čo tu stojíš? Nezavadzaj!" zazrelo na mňa, a ja som v tom pohľade zachytila silnú túžbu po boji. Radšej som jej ustúpila z cesty.

Mala by som sa pridať k ostatným. O chvíľu sa to začne.

Privítanie sa konalo vo veľkej záhrade lorda Guntera, ktorý bol zodpovedný za náš výcvik. Záhrada bola udržiavaná. I keď označenie "záhrada" je priveľmi honosné označenie pre kus trávnatej plochy za panským domom. Nikde kvet či ozdobný krík, ani jeden kvetinový záhon, dokonca ani jeden poľný kvet, tráva bola nedávno pokosená.

Keď som sa nadýchla, zachytila som ešte omámnu vôňu trávy. Pripomenulo mi to náš dom v Polmesačnom údolí, za ktorým sa rozprestiera Purpurová lúka. Je to azda najvoňavejšie miesto na zemi. Vo vzduchu vonia tráva a zimozeleň.

Tu však, v Gunterovej záhrade, vôňu prírody prekrýval štipľavý dym. Naľavo odo mňa sa zhovárala skupinka bojovníkov. Iba zopár metrov od nej stál vysoký plechový súd, pod ktorým jeden z posluhovačov lorda Guntera udržiaval oheň. Zo suda stúpal dym. Tmavý kúdol sa niesol až k nebu. Počula som o rituále pálenia zvieracích kostí a akýchsi bylín, ktorý sprevádza všetky dôležité zhromaždenia. A uvítanie ôsmich bojovníčok Sárie
je veľká udalosť... najväčšia za posledných pätnásť rokov. Rituálny dym mal zvesť o stretnutí  ôsmich vyvolených zaniesť do všetkých kútov v krajine.

Obzerala som si ostatné prítomné dievčatá. Nepoznala som ani jednu z nich. Ani som nemohla. Pochádzajú z rôznych končín. Niektoré sem s rodinou cestovali celé dni. Sedem dievčat  v mojom veku, ktorým sa na tele za posledný rok - tak ako aj mne - objavilo posvätné tetovanie. Osud si nás vyvolil. Ale prečo? Nikto nepoznal dôvod. Vraj iba osud vie.  Sme tu kvôli nejakej kresbe na tele. Ani jedna z nás tu nechce byť... teda ja určite nie.

Chvíľu som sledovala niekoho dcéry, niekoho sestry, a už som si nebola taká istá tvrdením, že každá by sme boli radšej kdekoľvek inde ako tu. Dievča, ktoré do mňa vrazilo pred bránou, obchádzalo okolo ostatných dievčat a vrhalo na ne varovné pohľady. Vysoká plavovláska s hrubičizným vrkočom sa zanietene oháňala mečom.

Ďalší, kto na seba pútal pozornosť, bolo dievča so striebornými vlasmi, v ktorých malo zaplatené drobné perličky.  Z jej postoja, držania hlavy aj výrazu sa dalo čítať, že dievčina pochádza z významného rodu. Vari nemá strach? Pôsobila sebavedome, verila, že to ona bude prvá luna, celé toto stretnutie brala ako frašku.

Odvrátila som od nej zrak, iba čo mi pridávala na nervozite. Bolo nás osem. Osem nič netušiacich dievčat, ktoré sa narodili ako luny. Osem dievčat z celej krajiny. Založila som si ruky na prsiach, aby som aspoň trochu zmiernila triašku. Kiežby som sa vedela nad celú túto ceremóniu povzniesť! Ako to dievča, ktoré si ľahlo do trávy a pozorovalo oblohu. Žulo steblo trávy, ruky malo pod hlavou a nohy prekrížené. Akoby sa ho to vôbec netýkalo. Závidela  som jej. Drobná čiernovláska oddychovala na tráve, kým jeden z Gunterovej stráže neudrel do gognu.

Ahoj, ahoj, ahoj! Prvá kapitola o Ore je na svete. Ako sa vám páčila? Poteší každý jeden páčik, aj komentár.🙃