𝐁𝐎𝐔𝐍𝐃

𝟎𝟐. CONTRASTS

     „Odišla si včera vôbec?" opýtal sa aj keď podľa toho, že mala to isté oblečenie, čo v predošlý deň si to mohol domyslieť. Adelaide na jeho prekvapenie prikývla.

     „Odišla . . . na pár hodín," odvetila popravde. Sotva ľahla do postele, začal jej zvoniť budík. Domov sa vrátila až nezvyčajne neskoro, a to nikdy nebola nejak obzvlášť dochvíľna. Budík si nastavovala len pre prípad, že by sa jej nepodarilo zobudiť samej, tak ako väčšinou. Do práce však aj tak chcela prísť o čosi skôr, aby mohla uzavrieť celý prípad a posunúť sa na nový. Ak teda nejaký príde.

     „Možno by si mala ísť domov," skúsil jej kolega navrhnúť.

     „Prosím ťa, vyzerám snáď, že potrebujem ísť domov?" oprela sa detektívka dozadu, do operadla stoličky a prekrížila si ruky na hrudi. Dotyčný, na ktorého bola otázka mierená strnul. Nebol si istý, čo by jej mal odpovedať. Nemyslel to zle, len sa mu zdalo, že by jej trocha spánku padla vhod. Nevedel sa však rozhodnúť, či len ticho pokrútiť hlavou, alebo jej odôvodniť jeho starosti, ktoré zasa Addie na oplátku veľmi nechápala.

     Briana Bensona jej pridelili pred pár mesiacmi – niekedy začiatkom jari. Vyfasovala ho, keďže nikto iný vraj už nebol voľný, no detektívka nechápala, čo by sa mohol niekto čerstvo zo školy priúčať práve od nej. Niežeby sa jej v práci nedarilo. Naopak sa za posledný rok zlepšila, prípady riešila rýchlejšie, pracovala o čosi efektívnejšie. Myšlienka spolupráce sa jej však stále nejako nepozdávala. Navykla si na to, že bola neustále sama a keď sa tu zrazu objavil Brian, nebola si istá, či spolu budú schopní fungovať.

     Bol to totiž až neuveriteľne príjemný človek. S tým síce problém nemala, no naozaj jej prišiel prehnane veselý a starostlivý. Až na zopár ľudí nebola zvyknutá, že sa niekto zaujímal. Zo začiatku to brala ako plus, no po istom čase jej to začalo liezť na nervy. Nemal na to dôvod, tak načo si zbytočne robiť starosti o osobu akou bola ona?

     Bol medzi nimi príliš veľký kontrast. Brian bol vo všeobecnosti šťastný a vyrovnaný človek s optimistickým prístupom k životu, zdravým morálnym úsudkom a životným štýlom, ktorý ho nutne nemusel jedného dňa dostať do hrobu. No a Adelaide bola proste . . . Adelaide. Viac dodávať netreba.

     Fakt, že sa jej aj cez to, že si na to, ako fungovala mohol za tých zopár mesiacov zvyknúť a aj tak sa stále pýtal sa jej však prestával páčiť. Nebodaj sa o seba nevedela postarať aj sama?

     „Odmysli si tú modrinu," napomenula ho tesne predtým, než stihol otvoriť ústa. Ach, áno. Nič vážne to nebolo, len menšia podliatina na spánku, nič viac. Keď si zhrnula vlasy do tváre, ani to len nebolo poriadne vidno. Len zanedbateľná zmena farby.

     „Veľmi dobrá poznámka. Smiem sa opýtať ako si k nej prišla?" jemne naklonil hlavu na stranu a zvedavo si ju ešte raz prezrel.

     „Ten chlapík – ten s ktorým sme sa naťahovali posledný týždeň a pol – sedí v cele tuto na stanici," vysvetlila čiastočne.

     „A to znamená . . ." pokynul Brian hlavou, aby pokračovala.

     „A to znamená, že pokiaľ mu nebude prišitá tá vražda, tak napadnutie verejného činiteľa – čiže mňa – určite," skonštatovala jednoducho a pokojne. Keď si však všimla, aký pohľad na ňu smeroval, mávla rukou.

     „Ale nič to nie je, on tiež skončil s čímsi podobným," prehodila akoby sa nechumelilo a natiahla sa po šálke s kávou, o ktorej zabudla, že si ju vlastne urobila.

     „Faktom ale zostáva," prehovorila keď si odchlipla z tekutiny v hrnčeku, „že teraz musím počkať kým mi Foley pridelí niečo nové."