𝐁𝐎𝐔𝐍𝐃 | 𝒑𝒂𝒓𝒕𝒏𝒆𝒓𝒔 𝒊𝒏 𝒄𝒓𝒊𝒎𝒆
Rok od udalostí spojených so sériovou vraždou, ktorá sa nakoniec ukázala byť dielom jej najlepšieho priateľa, si detektívka Adelaide Braveová myslí, že ju zrejme už nič neprekvapí. Nemá ako. Na väčšinu...
Hoppsan! Denna bild följer inte våra riktliner för innehåll. Försök att ta bort den eller ladda upp en annan bild för att fortsätta.
✩｡:*•.───── ❁ ❁ ─────.•*:｡✩
﹙ ᴋᴏɴᴛʀᴀsᴛʏ ﹚
Práve vchádzal do budovy polície mesta Memphis.
Pri vstupe sa legitimoval, keďže zatiaľ rozhodne nepatril medzi tváre, ktoré tu boli vídané bežne. Za jednou takou osobou však mieril. Krížom-krážom sa cez spleť chodieb dostal až pred kanceláriu, na ktorú si v poslednom čase začínal pomaly zvykať. Zatiaľ na dverách vedúcich dnu stálo napísané iba jedno meno: Adelaide Brave. Dúfal však v to, že ak počas ďalších mesiacov všetko pôjde podľa plánov, tak by sa tam neskôr mohlo objaviť aj to jeho.
Neklopal, ani dvere neodomykal. Veľmi dobre vedel, že ak akurát dorazil on, dotyčná, za ktorou mieril tam bola už dávno pred ním. Vždy to tak bolo a ani to ráno nebolo žiadnou výnimkou, skôr potvrdzovalo pravidlo. Vošiel bez okolkov, no nečakal, že detektívka, ktorá už sedela za svojím stolom sa jeho príchodu tak zľakne. Takmer vyskočila z kože, keď si dokorán otvoril a zložil sa na stôl oproti tomu jej. Až vtedy si všimol, že si hlavu musela podopierať rukou, aby sa jej nezosunula na dosku a oči jej klipkali.
„Dobré ráno," pozdravil ju s menším úsmevom. Pozerať sa na jej výjav úplne seriózne bolo niekedy ťažké, no vo všeobecnosti si ju samozrejme vážil. Technicky vzato to bola jeho nadriadená.
„Dobré," odpovedala mu, no neznela, že by to tak aj myslela. Vyzerala, že tam je už dlho, ale paradoxne ako keby sa ešte len pred chvíľou zobudila. Alebo akoby od toho, čo sa naposledy prebudila ubehlo už celkom dosť času. Občas to nešlo rozoznať. Väčšinou však tipoval ten druhý prípad.
„Ty si už tu?" zamrmlala a pretrela si oči. Jej dočasný spoločník nad jej reakciou len nadvihol obočie.
„Áno, každé ráno tu som už od ôsmej a je takmer . . ." na chvíľku sa zasekol a skontroloval čas na hodinkách, „je takmer pol deviatej."
„Si tu už dlho?" opýtal sa ako vždy. A detektívka sa pred svojou odpoveď rovnako ako každý deň zamyslela, akoby si nebola istá, kedy to vlastne prišla do práce.
„Asi ani nie," povedala nakoniec neurčito. Pravdou bolo, že naozaj nevedela. Mala za sebou pernú noc a aj keď sama vedela uznať, že trocha pokoja by sa jej možno zišla, nechcela odísť, kým nedokončí prípad, ktorý ju v noci udržiaval v bdelom stave.
