Kráľovstvo jaziev a kvetov

1. Statočná cestovateľka

Kráľovstvo Volnero bolo tej noci prikryté nepriehľadnou tmavou perinou, ktorú narúšalo iba slabé svetlo polmesiaca, ktoré pohládzalo zem. Všade navôkol vládlo ticho. Obyvatelia pokojne spali v bezpečí svojich domovov. V celom kráľovstve bol v tejto hodine iba jediný dom, ktorý bol vnútri osvetlený slabým svetlom ohňa, ktorý pokojne praskal v kamennom kozube.

Pred kozubom sedela žena menom Aelin, ktorej bolestivé výkriky napĺňali izbu podobne, ako svetlo plameňa. Mokré, spotené vlasy mala prilepené po bokoch jej červenej tváre, jej šaty nasiaknuté potom a krvou. Nohy mala naširoko rozkročené a medzi nimi sa skláňal jej manžel Benno, ktorý sa snažil svojej manželke pomôcť najviac ako vedel. Aelin potlačila za silného výkriku, ktorý sa odrazil od kamenných stien domu, a svoju hlavu zaklonila dozadu.

O chvíľu bude po všetkom.

Po viac ako dvadsiatich minútach bolestné výkriky ženy ustáli a nahradil ich hlasný plač ich novo narodeného dieťaťa. Aelin v momente spadla na chrbát, jej ruky slabé a hrdlo suché ako najsuchšia púšť. Nikdy predtým sa necítila tak vyčerpane. Nohy si vystrela pred seba a počula, ako v jej kolenách bolestne prasklo. Z úst sa jej vydral tichý vzdych, spôsobený náhlou úľavou. Srdce jej divoko bilo a veľmi sa snažila nabrať stratený dych.

Silný zápach krvi a potu jej vošiel do nosa, z čoho sa jej urobilo zle. Snažila sa sústrediť svoju pozornosť na pukot dreva v kozube za jej hlavou, aby sa upokojila.

Bolo po všetkom. Už necítila žiadnu bolesť a jej unavené telo spokojne odpočívalo.

Aelin pomaly natočila svoju hlavu na stranu, kde uvidela svojho manžela ako umýva ich dieťa v drevenej vaničke, naplnenej teplou vodou. Benno zabalil dieťa do dlhej bielej plachty a na hlávku mu nasadil svetloružový pletený čepiec, otočil sa a pristúpil bližšie k jeho unavenej, vyčerpanej manželke, ktorá práve priviedla na svet ich najväčší poklad.

„Je prekrásna." Zašepkal Benno so širokým šťastným úsmevom na jeho červenkastých popraskaných perách. Na rukávoch košele mal stále fliačiky krvi, no v tej chvíli tomu nemohol venovať pozornosť. Ich dcéra pokojne spala zabalená do plachty a potichu odfukovala.

Aelin sa ťažko posadila, stuhnuté nohy si prekrížila jednu cez druhú a naklonila sa dopredu. Po prvý raz videla svoju dcérku. Slzy šťastia naplnili jej zelené oči a potichu vzlykala, zatiaľ čo prstami pomaly hladila dievčatko po tvári.

Akonáhle sa jej prst dotkol tváre dievčatka Aelin vedela, že niečo nie je v poriadku. Úsmev sa jej z tváre vyparil. Aelin si vzala dievčatko do náručia od svojho manžela a otočila sa tvárou do svetla, aby si ho mohla lepšie prezrieť. Benno ju potichu pozoroval, zmätený výraz jasne viditeľný na jeho osvetlenej tvári. Prisadol si bližšie k Aelin a ich dcére a jednu ruku položil na Aelinino útle plece.

„Čo sa deje?" opýtal sa nežne. Jeho pohľad skákal z Aelin na dievčatko v jej náručí. Nechápal, čo jeho manželka videla.

Slzy radosti vystriedali slzy strachu. Aelinina tvár sa zahalila do tieňa hrôzy. Nemohla uveriť vlastným očiam.

„Ona...nemá jazvu." Zašepkala vystrašene.

Napäté ticho prevzalo kontrolu nad niekdajšou atmosférou radosti. Bennova tvár zbledla, keď si lepšie obzrel tvár svojej dcéry a uvedomil si, že Aelin hovorila pravdu. Tvár dievčatka bola aj vo svetle ohňa biela ako čerstvo napadaný sneh, jej malé očká boli pokojne zavreté a pokožka neporušená.

Každý obyvateľ kráľovstva Volnero mal ľavú stranu tváre zdobenú dlhou ružovkastou jazvou, siahajúcou od stredu čela, pretínajúcou oko, až po stred líca. Nikto si nebol presne istý prečo je to tak, no povrávalo sa, že jazva na tvári reprezentuje ich silu a statočnosť.