Čarodejnica

8.

     "Zoe, čože robíš?" mama sa ani neunúvala zaklopať na dvere a vpálila mi do izby. Mala som práve rozčítaný Thanin zošit o kryštáloch. Prešla som asi do polovice. Samozrejme, že si nebudem pamätať všetky, ale aspoň ich názvy budem mat pasívne vyryté v pamäti. Rozdelila ich podľa čakier. Začínala Korunnou čakrou postupne až ku Koreňovej, nevysvetlila však, čo to čakry sú. Budem dúfať, že to potom vyhľadám v tom hlavnou denníku.

     "Čítam si." a zošit som položila vedľa seba. Otočila som k nej hlavu. Pozerala sa striedavo na mňa a do mobilu.

     "Volala mi Alyssa. Ževraj má dnes oslavu... A chcela by, aby si tam prišla. Aby si si vyčistila hlavu..." pozrela sa na mňa. Videla, že záporne kývam hlavou. Trochu jej upadol úsmev z tváre. "a tak sme sa dohodli, že ťa tam doveziem a ráno pre teba prídem. Aby si nemusela míňať na vlak či autobus..."

     "Mami, prečo... Ja som sa chcela z tejto oslavy vyhovoriť." zúfalo som vydýchla a dramaticky sa hodila do postele nech to mame rýchlejšie docvakne.

     "Ale prečo? Spoznáš sa s novými ľu..."

     "Áno, o desať rokov staršími novými ľuďmi! Prečo by som o to mala stáť. Reálne tam budem najmladšia. Budem tak v kúte sedieť na mobile a pozorovať ako sa ostatní medzi sebou bavia, ako tak Alyssa dotrepala malé decko..." nadvihla som si hlavu a následne som si sadla na posteľ. Mama došla ku mne a posadila sa vedľa mňa. Objala ma okolo pliec a pritisla si ma k sebe.

     "Zlatíčko, ver mi, nevolala by ťa tam, pokiaľ by vedela, že tam nezapadneš. Možno sa kamaráti so širokou vekovou škálou. Možno tam ani nebudeš najmladšia." usmievala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala, i keď aj slepí by videl, že je nasilu... Objala som ju. Je veľmi milé, že sa naozaj snaží, ale vyhovuje mi samota oveľa viac. Každopádne, Alyssa, pekne si to zahrala. Musela vedieť, že sa mi tam nechce. Inak by predsa nevolala.

     "A o hodinu, ťa už očakáva, takže sa bež pochystať..." nadhodila a začala sa zdvíhať z postele. Ihneď som hodila zrak na hodiny na stene. 19:19. Až teraz som si uvedomila ako dlho som zízala do toho zošita. Prevrátila som očami, pozbierala som oblečenie, ktoré si dám na seba a zmizla som do kúpelne...

___________________________________

     Sedím v aute a pozerám sa z okienka na Alyssin dom. Nevedela som, že býva takto na samotke. Býva v dome na konci ulice. Na konci slepej ulice. Ešte raz otočím pohľad k mame, ktorá mi len rukou naznačila aby som už šla a usmiala sa. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla a otvorila dvere auta.

     "Zbytočne to príliš dramatizuješ, už bež." zaznelo ešte z auta no ja už som zabuchla dvere. Usmiala som sa ešte na ňu a zakývala jej. Odkývala a pomaly sa začala rozbiehať. Otočila som sa a začala som pristupovať smerom k Alyssinmu domu.

     Otvorila som bránku, ktorá bola v celku labilnom stave. Všimla som si, že na dvore parkuje len jedno auto. Bála som sa, že už tu bude plno ľudí keď dorazím. Po kamennom chodníčku som sa približovala. Celkom sa mi páči nápad, mať vpredu veľkú záhradu a dom až vzadu, ale čím dlhšie kráčam bližšie, tým som nervóznejšia. Na konci chodníčku som si prezrela dom. Obrovský dom aj s poschodím. Pristúpila som bližšie k dverám a zazvonila na zvonček. Ozvala sa jedná melódia. Hra na flautu. Netrvalo dlho a dvere sa otvorili.

     "Ahoj srdiečko!" usmievala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala a prezrela som si jej outfit. Vyzerala úžasne. Mala celkom krátky top čiernej farby, ktorý jej priliehal k telu a úzke rifle tmavomodrej farby, ktoré boli do polky lýtok. Pozrela som si na svoju bielu blúzku a čiernu sukňu do Á-čka a trochu som sa zahanbila. Naozaj vyzerám ako decko.

     "Ahoj." usmiala som sa. Nevedela som, čo viac jej povedať.

     "Vyzeráš úžasne! Poď na chvíľku ďalej." a otvorila dvere dokorán. Chcela som jej vrátiť kompliment, ale niečo ma zarazilo. Na chvíľu?

     "Ako to myslíš na chvíľu?" ostala som stáť medzi dvermi.

     "Vo vnútri, oslava bude vonku, ale ja som sa ešte nestihla namaľovať a zatiaľ ste tu dve. Tak sa ešte nemusíme ponáhľať." zasmiala sa, posunula ma do strany a zavrela dvere. Podala som jej čokoládu, ktorú som jej priniesla a objala som ju. Opätovala mi objatie a následne sa otočila sa. Za sebou sa rozbehla po schodoch hore, kde som ju nasledovala. Na poschodí sme odbočili doprava a otvorila dvere na úplnom konci. Vošli sme do obrovskej izby. V strede mala dvoj-posteľ a na ľavej strane obrovskú skriňu s oblečením. Ktoré poväčšine ležali pred skriňou. Otočila som pohľad opäť na posteľ.

     "To je Barbara." pozrela sa na mňa, potom presunula zrak k nej.

     "Barbara, toto je Zoe." a posadila sa k stolíku na pravej strane. Pokračovala kde prestala.

     "Ahoj." pozdravila, no ani nezdvihla tvár od mobilu.

     "Čauko." odzdravila som. Podišla som k nej a posadila sa na posteľ. Chvíľku som váhala no nakoniec som si aj tak ľahla a civela do stropu. Hrala jej v izbe veľmi príjemná hudba. Nikdy som tú pesničku nepočula. Potom sa jej na ňu musím opýtať.

     "Na ako dlho to ešte máš?" konečne Barbara odložila mobil, položila ho vedľa seba a pridala sa k mojej zábavnej činnosti.

     "Zavri hubu Barb. Už končím! Potom ešte Zoe. Smiem?" zasmiala sa, no pokračovala.

     "Ak sa ti chce, kľudne." odpovedala som jej v kľude, na čo Barb vydýchla najhlasnejšie ako dokázala a vstala z postele.

     "Idem zatiaľ pripraviť na stôl. Skúste zliezť dole ešte dnes." odsekla urazene a odkráčala  z izby. Alyssa sa za ňou ešte obzrela, zasmiala sa a vstala od stola: "Čo povieš?" pozrela sa na mňa a urobila grimasu.

     "Perfektné." usmiala som sa na ňu. Ona sekundu na to pribehla ku mne a odtiahla si ma k stolu. 

     "Teraz sa ani nehni, dlho tu nebudeš. Sľubujem." neustále sa usmievala. Nie som si istá, či už dačo v sebe mala. Nebolo cítiť nič. Zavrela som oči a nechala ju, nech stvára čo chce. Hockedy to môžem zmyť, takže mi to je jedno.

     Počula som, ako dole niekto zazvonil na zvonček. Alyssa zakričala na Barb nech otvorí a viac sa nestarala. Začala mi štetcom behať po líci na čo ma trochu myklo. Netuším čo robí. Nelíčim sa. Tak som len ďalej držala. Už sa mi to zdalo ako večnosť.

     "Chceš aj rúž?" opýtala sa ma. Kývla som záporne hlavnou. Naniesla na mňa ešte maskaru, odložila ju naspäť do šuplíku v stole a otočila sa smerom k zrkadlu. Musím uznať, že je dobrá.

     "Perfektné!" obzerala som sa ďalej v zrkadle. Usmiala sa vedľa mňa tiež do odrazu, objala ma a ťahala ma už dole. Stúpili sme na schody a už pomaly smerovali dole, no môj pohľad padol oproti schodom na čierne dvere. Na kľučke viseli rolničky. V mojej hlave sa rozvírilo tisíc myšlienok. Do tej miestnosti vleziem. Hneď potom, čo Alyssa nebude vnímať okolitý svet.