Zájsť priďaleko

1.

Doteraz som pred domami, kde sa konala párty, vídala zaparkované pikapy so zablatenými pneumatikami. Nie drahé zahraničné autá. Tunajšiu súkromnú príjazdovú cestu ich lemovalo prinajmenšom dvadsať. Vyšla som maminým pätnásťročným pikapom značky Ford na piesočnatý trávnik, aby som ani jedno z nich nezablokovala. otec mi nepovedal, že dnes organizuje párty. Vlastne mi toho nepovedal veľa.
Neukázal sa ani na maminom pohrebe. Ak by som sa neocitla v situácii, že niekde jednoducho bývať musím, nebola by som tu. Bola som nútená predať domček po babke, aby som uhradila posledný z účtov na maminu liečbu. Ostali mi len šaty a pikap. Za tie tri roky, čo mama bojovala s rakovinou, sa otec ani raz neunúval prísť. Nepadlo mi zaľahko zdvihnúť telefón a zavolať mu. Nič iné mi neostávalo. Bol jediná rodina, ktorá mi ostala.
Uprene som hľadela na obrovský trojposchodový dom vypínajúci sa na bielom piesku vo floridskom Rosemary Beach. Toto je teda otcov nový domov. Nová rodina. Sem zrejme nezapadnem.
Náhle niekto prudko otvoril dvere na mojom aute. Inštinktívne som sa načiahla pod sedadlo a schamtla svoju devinu. Namierila som ju na votrelca a pevne ju zovrela oboma rukami, pripravená stlačiť spúšť.
,,Hohó... len sa chcem opýtať, či si sa nestratila, ale, dofrasa, urobím čokoľvek, len daj tú vec preč." Oproti mne stál chalan s kučeravými hnedými vlasmi zastrčenými za ušami, ruky držal nad hlavou a díval sa na mňa rozšírenými očami.
Zdvihla som obočie a Ďalej pevne stískala zbraň. Veď som nevedela, s kým mám do činenie. Nie je predsa normálne vidieť cudzieho tak, že mu takmer vylomíte dvere na aute. ,,Nie, nestratila. Je to dom Abrahama Wynna?"
Chalan nervózne prehltol. ,,Nedokážem premýšľať, keď mi tým mieriš na tvár, zlatko. Vyvádza ma to z miery. Mohla by si zložiť zbraň, kým sa stane nešťastie?"
Nešťastie? Ale čo! Ten chalan ma úž štval. ,,Nepoznám ťa. Je tma a som sama na cudzom mieste. Prepáč že sa necítim bezpečne. Žiadne nešťastie sa nestane, ver mi. Viem narábať so zbraňou. A celkom slušne."
Očividne mi neveril. Pozornejšie som si ho obzrela, nevyzeral nebezpečne. No jednako som ešte nezložila zbraň.
,,Abraham?" vyslovoval pomaly a už-už krútil hlavou keď sa zháčil. ,,Počkať, Abe je Rushov nevlastný otec. Stretol som ho predtým, ako s Georgiannou odišli do Paríža."
Do Paríža? Rush? Čože? Čakala som ďalšie vysvetlenie, ale ten chalan len zízal na zbraň a prerývane dýchal. Zložila som ju, zaistila a strčila pod sedadlo. Po celý ten čas som z neho nespúšťala zrak. Možno keď naňho prestanem mieriť, odľahne mu, a povie mi viac.
,,Máš vôbec licenciu na tú vecičku?" vyzvedal nedôverčivo.
Nemala som chuť presviedčať ho o svojom oprávnení držať zbraň. Potrebovala som informácie.
,,Abrahám je v Paríži?" začudovala som sa. Vedel predsa že prídem. Hovorili sme o tom iba týždeň po tom, čo som predala dom.
Chalan prikývol a uvoľnil sa. ,,Poznáš ho?"
Vlastne ani nie. Odkedy nas s mamou pred piatimi rokmi opustil, videla som ho len dva razy. Pamätala som si otca ešte z čias, keď chodieval na moje futbalové tréningy a na susedných záhradných oslavách griloval burgery. Taký býval, kým sa moje dvojča Valerie nezabilo pri nehode. Šoféroval on. A v ten deň sa zmenil. Muža, ktorý mi nezavolal a nezaujímla sa, ako sa mám, kým sa starám o chorú mamu, som nepoznala. Vôbec.
,,Som jeho dcéra Blaire."
Chalan vypleštil oči, zaklonil hlavu a rozosmial sa. čo ho tak pobavilo? Čakala som na vysvetlenie. No on len vystrel ruku. ,,Tak poďme, Blaire. Niekoho ti predstavím. Toto sa mu bude páčiť."