YOU

1

"Abby môžeš si sadnúť a sústrediť sa na to, čo ti hovorím?" Vravela psychologička, ktorú som mala celých 30 minú strávených v jej pracovni na háku. Prechádzala som sa po miestnosti bez slov. Občas som pozrela hnusným pohľadom na chlapa, ktorý mi lezie do riti mimo domova. Stojí medzi dverami a pevne sleduje každý môj pohyb. Jeho tvár nenaznačuje ani kúsok nejakého citu.

"Máte novú sedačku." Povedala som mimo témy a posadila som sa do nej. Naháňam všetkým strach ani neviem z akého dôvodu. Možno z toho, ako rozprávam. Možno z toho, ako sa správam. Alebo, ako vyzerám. Ako chodím. Mrmlala som si v pamäti až, kým som si nepritiahla nohy k sebe a neschúlila sa do klbka a začala plakať.

"Abby." Prišla ku mne pani Casey menom Luna. Je považovaná za najlepšiu psychologičku no mne už asi nepomôže nič.

"Abby môžeš sa vrátiť do kresla, ktoré je pre teba určené?" Pokrútila som hlavou na nesúhlas. "Abby poď tam je tvoje miesto." Pokračovala no mne sa to vôbec nepáčilo.

"Aaaaaa." zakričala som. Videla som ako sa Scott (môj strážca) chcel prejsť smerom ku mne a upokojiť ma.

"To je v poriadku." Pozrela sa naňho Luna a naznačila mu, že nemusí chodiť. "Tak môžeme zostať aj tu ak chceš." Zdvihla som hlavu a pozrela sa na ňu.

"Chcem tu zostať." Povedala som panovačným hlasom.

"Fajn tak ja si sem donesiem kreslo a môžeme pokračovať. Dobre?" Prikývla som a pozorovala som jej pohyby. Prisunula si ku mne kreslo a začala ma zavaľovať otázkami.

"Čo v tebe vyvoláva strach v noci spať?" zazerala som na ňu. "Fajn tak mi povedz z čoho máš strach?" usmiala sa.

"Chodí. Kričí."

"Môžeš mi to upresniť prosím?" prerušila ma no ja som ju ignorovala a pozerala sa jedným smerom bez žmurknutia.

"Chodí a kričí. Mieri na mňa."

"Poznáš tu osobu?"

"Mieri na mňa a vyhráža sa mi."

"Kto?"

"Musím byť ticho. Nesmiem nič povedať!" pomaly som zvyšovala hlas. "Musím byť ticho! Nesmiem nič povedať! Musím byť ticho! Nesmiem nič povedať!" kričala som až som sa napokon rozbehla k dverám, kde ma samozrejme zastavil Scott. Nasmeroval ma späť k Lune.

"Pekne si znovu sadni a upokoj sa." snažil sa o uspokojivý hlas, ale nešlo mu to. Nepáčil sa mi jeho hlas.

"On!" otočila som sa a zazerala na Scotta. Videla som tie zmetené výrazy. Otočila som sa do miestnosti a začala sa pomaly prechádzať sem a tam. Bolo ticho ako, keby som pred chvíľou nič nepovedala.

"Mám strach. Nemôžem spávať. Nie som dosť silná. Som slabá. Nikdy nebudem skvelá. Budem zlá." vravela som hlasom, ktorý je tichý, kľudný a desivý. Možno pre to sa ma každý bojí. "Nie. Ľudia majú strach." Pomaly som sa odšuchtala ku kreslu, kde sme začínali.

"Abby nechceš si sadnúť sem, keď už som si sem doniesla aj kreslo?"

"Nie! Mne sa páči viac tu!" sedela som na kresle, kde by som mala sedieť. Luna pritiahla kreslo na svoje pôvodné miesto.

"Abby?"

"Áno?" vravela som pokojným hlasom a obzerala sa okolo seba ako, keby som tu nikdy nebola.

"Dokážeš zaspať bez liekov?" Neodpovedala som. "Abby pozri sa mi do očí a odpovedaj mi. Ja ti pomôžem len mi odpovedaj. Prosím." Chytila ma za ramená. Pomaly som svoje oči nasmerovala do tých jej.

"Máš pekné oči." Môj hlas je vždy tak tichý a desivý. Vyvoláva v ľuďoch strach.

"To ty tiež." usmiala sa a priamo sme si hľadeli do očí. Jej oči ma prinútili hovoriť.

"Nemôžem spať. Nemôžem. Každý večer musím zjesť tabletky. Zjesť tabletky, lebo nezaspím. Nedokážem zavrieť oči. Zavrieť oči. Nedokážem. Je to ako, keby som ich mala niečím podopreté."

"Skús ísť dnes spať bez tabletiek."

"To nepôjde!" skríkla som. "Musím ich brať 5 aby som vôbec bola unavená." znovu som sa ukľudnila.

"Tak si dnes vezmi o jednu menej"

"Nie!" skríkla som.

"Dobre Abby tak iná otázka. Ale hlavne zachovaj kľud a pozeraj sa mi do očí. Pamätáš o čom sme sa rozprávali minule?"

"Áno." odpovedala som už kľudným hlasom.

"Fajn tak mi povedz svoje pocity z minulej terapie."

"Slnko. Svietilo slnko. Ani jeden mráčik. Mala si žlté šaty. Pekné šaty. Bola si v nich nádherná. usmievala si sa a aj ja. Radosť. Bola tu radosť. Bola medzi nami. Na stole si mala položený citrónový čaj. Mala si radosť, že rozprávam. Povedal ti, že ťa miluje. Napísal. Cinklo. Úsmev. Radosť. Slnko. Kvety. Čisto. Limetkovo citrónová vôňa. Chutný. Horúci. Slnko. Lúče. Radosť."

"To je ono Abby." Videla som, že sa usmieva od ucha k uchu a ja tiež. "Vieš mi ešte niečo povedať?"

"Nie." Sklesla som a vypadla mi slza.

"Nie, nie, nie Abby. To je v poriadku. Neplač." zase som sa schúlila do klbka. "Abby, čo by si povedala, keby sme to na dnes ukončili?" Prikývla som. "Fajn. Môžeš si zobrať veci a ísť." Postavila som sa a pozrela sa priamo do slnka. Hľadela som doň dlho.

"Poď." Poťahal ma za ruku Scott."

"Nie, nechajte ju." oddialila ho odo mňa Luna. Stále som sa pozerala do slnka. Po niekoľkých minútach som sa vrátila späť zmyslami na zem. A pozrela sa hlboko Lune do očí.

"Čo si videla?" usmiala sa. Bola som ticho. mala som kamenný výraz no vypadla mi slza. "Povedz. Čo si videla?" Oči sa mi začali zaplavovať slzami. Otočila som sa a zamierila ku Scottovi.

"Ahoj." Povedala som tichým hlasom otočená chrbtom a pripravená na odchod. Videla som, ako jej sklesol úsmev.

"Ahoj." Zavrela za nami dvere. Už nás nebolo. Nasadli sme do Scottovho modrého auta a odišli domov za opatrovateľkou Giou.

..............................................................................

Ahojte, táto časť je o zoznámení sa s osobami, ktoré budú v tomto príbehu dosť často. Druhú časť akurát píšem takže sa môžete tešiť na pokračovanie ktoré určite bude.😊

Budem veľmi rada za odozvu.🥰

Vaša Tess💜🤍