Príde mi ako doba čo som cestoval autobusom do Gravity Falls naspäť za strýkom Stanom a Fordom. Pravda od tej doby čo sme spolu z Mabel zničili všetko nadprirodzené, na ďalšie prázdniny som sa netešil tak ako by sa malo no nakoniec sa ukázalo že užiť si viem aj bez toho a to len vďaka Mabel, strýkom, Wendy a jej parte.
Už to bolo štvrté leto a tretie z toho na ktoré sa nevedel dočkať. Mabel bola na tom tak isto. Jej potrhlost sa od tej doby moc nezmenila zato však jej výzor veľmi. Samozrejme aj môj keďže už prešli tri roky. Bohužiaľ pre Mabel, jej milimeter na viac som už dávno dobehol, no zdá sa že je už neskoro sa tým chváliť.
"Dipper! Pozri, našla som fotku keď som posledný krát vyhrala pašíka! Škoda že mi ho mama nedovolila vziať zo sebou. Aká to drzosť!" Vytrhla ma z myšlienok. Albumy z každého leta si vždy nechala na povale a každé leto vytvorila nový. Každý rok si vzala jednu fotku čo jej prirástla k srdcu a sem tam ju náhodou vytiahla.
"Čuduješ sa jej? To prasa môže mať asi tunu." Povedal som zo smiechom. Ešte predtým ako my Mabel stihla dať prednášku o tom ako je Pašík to najlepšie zviera pod slnkom nehľadiac na rozmery, autobus zastavil a netrpezlivý vodič na nás cez zrkadielko hodil nevrlý pohľad. Vzali sme si batožinu, pozdravili a už nás nebolo.
Strýko veldel že prídeme ale presný dátum a čas sme mu nepovedali. Z rodičmi sme sa dohodli že to bude prekvapko takže nás nemrzelo že na zastávke sme narazili iba na Lazy Susan. Za tie roky jej postihnuté oko opadlo ešte viac ako predtým ale pokiaľ som vedel, strýka Stana to doteraz neodradilo.
"Dipper a Mabel! Aké to prekvapenie! Záhadné dvojčatá sa vracajú na scénu! Rada vás tu opäť vidím. Príďte niekedy do kaviarne a palacinky. Vás dvoch tam čaká extra zľava." Zvolala hneď ako nás zbadala.
"Ďakujeme Susan! Vieš že tvojím palacinkám sa opovrhnúť nedá. Radi prídeme aj so Stanom." Odvetila Mabel a pousmiala sa nad tým ako sa Lazy Susan začervenala.
Z dobrou náladou sme vykročili smerom do tajomnej chýše. Cestou sme míňali známe tváre a jednou po druhom sme z úprimným nadšením zdravili. Skutočne aj keď je toto malé mesto už bez nadprirodzena, ostalo mu jeho kúzlo.
Prešli mne hlinenou cestičkou a už sme spoza stromov vydeli strechu tajomnej chýše, nášho druhého domova. Mabel sa nadšene rozbehla a ja za ňou.
"Počkaj!" Volala som zadychčane. Bohužiaľ v čom moja sestra začala nadomnou prevládať bol beh, no napriek tomu ma kus od chýše počkala nech môžeme strýkov prekvapiť spolu. A tak sa aj stalo. Len čo sme otvorili dvere do obchodu, stan čo sa práve hádal zo zákazníkom vyvalil oči.
"Decká? Ste to vy?" Zvolal chraplavím hlasom. Wandy za pultom nakukla spod novín ktoré v zápätí odhodila na bok nech ich môže privítať.
"Dipper! Mabel! Každým rokom vyzeráte lepšie a lepšie!" Vtisla ich do hromadného objatia do ktorého sa pripojil aj Stan. Mohol som z hrdým hlasom prehlásiť že som neprerástol iba Mabel. Dojímavá scenéria prijmula ľudí v obchode zaplesať. Ich dojemné prejavy sa zmenili na vyberanie keď Stan zahlásil:
"Dobre ľudia, zatvárame. No tak, no tak, pohnite sa! Niet tu času otáľať. A nezabudnite hodiť dolár do kúzelnej krabice snov nech sa vám zvyšok dňa darí." Kričal a neslušne ich poháňal rukami do dverí. Asi po minúte absolútneho ticha vrzly dvere na automate pre sladkosti.
"Už môžem vísť?" Zašepkal známy hlas.
"Strýko Ford!" Zvolal som. Zo všetkých najviac mi chýbal práve on. Nebol to iba strýko, bol to môj učiteľ a idol. Dokonca ani na Wendy som sa netešil tak ako na jeho.
"Dipper! Ako rád ťa vidím!" Vystúpil z dverí a otvoril mi náručie jeho medvedím rukám nech do nich môžem skočiť. Otvoril pravú ruku a tým spravil miesto aj pre vysmiatu Mabel.
"Choďte sa vybaliť. Máte už pripravenú izbu. My to tu zatiaľ pripravíme na menšiu oslavu aby ste nám mohli porozprávať čo sa za celý ten rok udialo" povedal zo smiechom Stan a pozoroval nás ako mizneme za dverami.
Naša stará dobrá povala sa ani trochu nezmenila. Dokonca aj podobizeň Billa na okne sa nezmenila. Možno len pribudli nové plesne a drevo ešte viacej spráchnivelo a o to krajšia mi prišla byť. Mabel odhodila kufor a začala šmátrať pod svojou posteľou.
"Aha Dipper. Ešte to tu ostalo." Povedala z nadšením a ja som už hneď vedel o čom hovorí. Boli to fotoalbá za každé leto strávené tu. Môj obľúbený bol samozrejme úplne prvý lebo fotky odtiaľ bolo to jediné čo mi na zvláštne veci okrem spomienok ostalo. Kľakol som si k nej a spolu sme začali prehŕnať stránky a smiať sa na trápnych fotkách Soosa omotaného svetielkami na stromček.
