beyond the horizon

rain and piano

Jej ponocovania si vypýtali svoju daň. V posteli sa nevrlo prehadzovala, prebúdzala sa pokojne aj šesťkrát za noc a ešte k tomu za oknami ohavne hrmelo.

Znova sa prevrátila na druhý bok a zahmatala po svojom mobile.

Boli sotva dve hodiny. Soul by za bežných okolností hýril životom, otvorenými klubmi, vyhulákanou hudbou a predraženým chľastom. Nakoľko však uplakané počasie úradovalo vonku od popoludia, ľudia ulice opustili pomerne skoro.

„Joon," obrátila hlavu na druhú stranu, kde očakávala, že objaví ďalšiu spiacu osobu. Mýlila sa. Jeho miesto, rovnako ako aj celé mesto, zívalo prázdnotou.

Jeho prikrývka bola pohodená na zemi, no jeho večne zvoniaci mobil na nočnom stolíku nechýbal. Mával ho položený na knihe, ktorú šlampetne čítal hádam aj polroka.

Možno musel naliehavo odísť. V takom prípade by mi určite nechal odkaz pri čajníku. No mobil by si tu nenechal.

Vii občas napadali všakovaké nápady ohľadom toho, prečo si zadovážili takú veľkú posteľ, keď v nej pravidelne odpočívala len jedna osoba. Toľko času strávil na cestách, toľko večerov prebdel vo svojom neveľkom štúdiu. Už si ani nepamätala, kedy sa naposledy zdržal na dlhšie ako tri dni.

Vo svojom typickom mäkkom župane sa zakrádala popri oknách zahatanými tmavými záclonami. Dažďové kvapky búšili o sklo, beznádejne sa dobýjali dovnútra, aj keď nemali najmenšiu šancu uspieť.

Tak isto, ako ani ja nemám najmenšiu šancu dostať sa mu pod kožu...

Nechcela, aby to vyznelo príliš sebecky. Pochopiteľne, želala si preňho iba to najlepšie, ale samota ju až pričasto väznila. Dni sa preklopili na monotónne, nanajvýš obohatené o krátku návštevu mladej Joi, čo jej vešala na nos rôzne školské historky. Aspoň to jej dokázalo zlepšiť náladu. Naopak, správy od Namjoona neprichádzali v hojných počtoch a ak aj, zväčša boli viac strohé než úsmevné.

Pripravím čaj, ktorý má uspí raz dva. Bude to chcieť iba trochu harmančeka, medovky a zopár lístkov mäty.

Avšak ešte predtým, ako sa stihla do kuchyne dostať, všimla si niečo vskutku pozoruhodné.

V predsieni za klavírom vysedávala zhrbená postava, z pravej strany osvetlená len chabým svetlom starej petrolejovej lampy. Zľahka sa končekmi prstov dotýkala kláves. No zatiaľ nevyvíjali dostatočný nátlak na to, aby ich pohyb rozoznel chlácholivú melódiu.

„Prečo nespíš?" opýtala sa starostlivo. „A prečo používaš ten starý krám? Je takmer nepoužiteľný a ver mi, budú ťa z toho bolieť oči." Podotkla a pristúpila bližšie.

Únava bola na ňom tak badateľná. Vlasy mal úplne mokré, odev zas skrz-naskrz presiaknutý vodou.

Akonáhle sa ho dotkla, jeho pokožka bola studená ako ľad.

„S takýmto prístupom prechladneš skôr, ako sa slnko vyteperí nad obzor," krútila nad ním hlavou, keďže jeho ľahostajnosť nedokázala plne pochopiť.

Tak rezko ako prišla, tak sa rezko aj pobrala preč. O minútu sa však vrátila k klavíru s tým najväčším uterákom, aký sa ukrýval v útrobách skrine. Nešikovne mu ho prehodila okolo pliec.

„Vďaka, Via," zašomral si, upierajúc svoje uťahané oči na notes. Práve v ňom sa pokúšal lúštiť jednotlivé slová, ktoré tam v zhone načarbal.

„Mala by si si ísť ľahnúť," konečne sa od toho zdrapu papiera odvrátil a zvedavo si ju premeral. „Prečo vlastne nespíš?"

„Dokým šantí za oknami hrmavica, obávam sa, že to nebude možné."