landmark of the ocean

the girl named joia

Via postavila vodu na čaj tak, ako to zvykla robiť každé ráno. Deň začínala horúcimi dúškami šípkového alebo bieleho a toastami s čerstvou zeleninou a nadýchanou omeletou. Občas si dopriala aj iné varianty alebo šálku horkej kávy, no dnes očakávala návštevu. Návštevu, ktorá za ňou chodievala aspoň trikrát do týždňa a vždy okolo siedmej zazvonila na zvonček.

Vo svojom obľúbenom župane prešla až ku francúzskemu balkónu, z ktorého mala výhľad na slnkom zaliatu ulicu. Nebola frekventovaná ako hlavné ťahy, ale aj tak videla predajcov ovocia a lacného oblečenia, ako poctivo chystajú svoj tovar na predaj.

Mala to tu neopísateľne rada. Prostredie, ktoré v nej vzbudzovalo rodinný kozub bolo už jej neodmysliteľnou súčasťou. Len málokedy opúšťala priestory tohto bytu, vďaka čomu bola mnohokrát smutná či zdeptaná. Predsa len, cítila sa tak nepotrebne.

Melódia zvončeka sa rozpŕchla cez chodbu až do kuchyne, kde na moment prehlušila syčanie starej kanvice.

„Vidíš Byelobog? Hovorila som ti, že príde," usmiala sa hrdo.

Byelobog, teda biely kocúr so tmavými labkami a škvrnkou na ružovkastom ňufáku, ignoroval prehru a naďalej sa spokojne naťahoval na parapete.

Jeho majiteľka medzičasom dobehla ku vchodovým dverám a natešene ich otvorila dokorán.

„Dobré ráno, slečna Via," usmievalo sa na ňu mladé desaťročné dievča s havraními vlasmi zviazanými do copu. V pokrčenej rovnošate stála pred prahom dverí a pohupovala z päty na špičky topánok akoby nedokázala ani chvíľku pokojne postáť.

„Dobré ráno aj tebe, Joia. Poď ďalej, už som postavila vodu na čaj," ustúpila, aby mohlo dievča prejsť dovnútra. Ako vždy sa poobhliadalo po presvetlenom byte.

„Stále ma udivuje aké je to tu útulne a krásne. My môžeme o podobnom mieste len ak snívať."

„O dosť dôležitejšie je mať milujúcu rodinu, Joia. Nezáleží na tom kde si, pokiaľ si s ľuďmi, ktorých máš rada," múdro prehlásila Via.

„To vravíte zakaždým, ale ja si skrátka neviem pomôcť. Raz by som tu chcela bývať," zdôverila sa jej dievčina točiac sa okolo svojej osi. „Ako sa má vlastne Byelobog? Už raňajkoval? Chutili mu tie pamlsky, čo som mu predvčerom zohnala? Dúfam, že hej. Iné mačky by sa za nimi iba oblizovali, no ja viem, že Byelobog je pôžitkár. Rodičov už dlho presviedčam, aby mi tiež zaobstarali mačičku, ale otec to nie a nie dovoliť. Vraj je z toho len svinčík. Poznáte ho, nemá rád veci, ktoré automaticky nekonajú podľa jeho pokynov. Ach jáj, je to ťažké, hlavne ak na jeho strane stojí ešte môj starší brat Yejun. Vždy ho ľúbil viac... Mimochodom, odkiaľ máte tie divné hnedé závesy? Páčia sa mi a ešte sú k tomu aj príjemné na dotyk!" začala látku precízne ohmatávať.

„Dnes si sa nejako rozkecala, Joia," poznamenala Via. „Ale vieš čo ti hovorím..."

„Najskôr mysli než niečo vypustíš z úst. Usporiadaj si myšlienky, prehodnoť či to, čo chceš povedať, je prínosom pre ostatných. Ja viem, ja viem, Via." 

„Som až taká hrozná, keď ťa neustále napomínam?" myklo jej kútikmi pier, zatiaľ čo prechádzala ku linke.

„To vôbec nie, ja s vami predsa rada trávim čas," úprimne odpovedala a posadila sa na svoje obvyklé miesto pri menšom drevenom stolíku. „Môžem dnes poprosiť o hruškový čaj?"

„Myslím, že niekde by som mala mať ešte jedno vrecúško," Via začala prehľadávať najvyššiu policu, kde sa ukrývala aj dóza na čaj.

„A môžete mi ho dať do môjho obľúbeného hrnčeka?"

„Prečo by som dnes urobila výnimku, hm?"