Stáli sme pred oltárom na dvore pri svätyni. Bolo krásne slnečné počasie, ktoré predstavovalo príchod jarného slnovratu.
Vedľa mňa vpredu bol Fart oblečený v bielom ako aj zvyšní účastníci pohrebu. Len ja a kňaz sme mali na sebe iné farby. Ja červenú na znak toho, že som bol Carin manžel. Kňaz mal na sebe zelené rúcho ako zvyčajne.
Za nami stála Grelda s manželom spolu s ďalšími susedmi. Z rodiny umretej neprišiel nikto. Matka, brat ani zvrhlý strýko Erón. Pri tom sa im o tom dalo vedieť včas.
Carine telo bolo položené na kamennom oltári. Bolo oblečené v žltých šatách, ktoré predstavovali čistotu a nevinnú smrť. Na očných viečkach mala ploské kamienky, aby nebolo vidno, že prišla o oči.
"Duša našej kisny Cary sa chce radovať spolu s ostatnými dušami po boku bohyni krásy Pelgy, boha múdrosti Kelotta a najvyššej Bohyni Tekly. Preto jej dovoľme opustiť svoje mŕtve telo, nech zažíva večný Pokoj a Lásku," povedal kňaz a na to si zdvihol ruky.
V tom momente sme všetci zavreli oči a v duchu úprimne dovolili odísť Carinej duši na druhý svet.
Po niekoľkých minútach z Cariných úst vyšla modrá iskra, ktorá smerovala vysoko do nebies. Jej duša definitivne opustila telo.
Následne ho premiestnili na miestne pohrebisko, kde bolo pochované. Potom sme sa všetci rozišli.
"Počkaj, odprevadím ťa!" zakričal za mnou trpaslík.
"Nemusíš."
"Ale spravím to. Mám o teba obavy, Arki."
"Obavy taktiež nemusíš mať," povedal som.
"Mal by si si od práce dať na nejaký čas voľno," navrhol mi Fart.
"To mám aj v pláne."
आप पढ़ रहे हैं
Ešte včera to fungovalo
काल्पनिकArki a Fart ochraňujú mesto pred príšerami, ktoré sem chodia zvonku. Príbeh zverejním predbežne.
