runaway.

18.

Viola nedôverčivo kráčala po úzkych drevených schodíkoch nahor. Obávala sa toho zostať s ním osamote, najmä, keď zbadala maličkú izbu s jedinou manželskou posteľou.
Nie, toto fakt nie.
Rodičia ju odmalička učili, že má byť obozretná, no nie podozrievavá, ale aj tak vedela čo má urobiť.
„Vďaka za tvoju ponuku, ale odchádzam." vyhlásila.
„Čo? Povedala si, že mi prezradíš, prečo si ušla z domu ak ti vybavím miesto kde môžeš prespať!" povedal dotknuto. Nemal rád ľudí čo nedodržiavajú sľuby a že už ich stretol požehnane.
„Nebudem tu s tebou spať." prekrížila si ruky na hrudi a v tej vete zahrnula úplne všetky významy tohto slovného spojenia.
„Tak mi to je jedno, spi si kde chceš." pokrčil plecami a zatvoril za sebou dvere.
Nebude sa jej predsa doprosovať!