ExtraOrdinary

93.

"Ahoj."
"Finn?" prekvapene som zažmurkala. Bola som v opustených domoch a snažila som sa zachytiť zrniečka prachu tancujúce v slabom svetle.
"Vedel som, že tu budeš. Kto iný by sem lozil."
"No predsa ty." venovala som mu váhavý úsmev.
"Bude to znieť strašne sebecky, ale...ja sa bez teba tak príšerne nudím!"
Podvihla som jedno obočie, no uškrnula som sa. Väčšinou si ľudia chýbajú, ale on nie -on sa nudí. No vedela som ako to myslí, deň bez neho sa zdal aspoň o polovicu dlhší. Zrazu som mala veľmi veľa volného času, ktorý som nemala ako stráviť.
"Nejde to!" povedala som akoby to všetko vysvetľovalo.
"Všetko ide, keď sa chce." vystrúhal bolestnú grimasu a načiahol sa po mojom foťáku.
"Tak to nefunguje. Ty chceš zostať ty a ja...chcem zostať neviditeľná." uhla som rukou.
"S tebou je to také ťažké!" naklonil sa tak blízko, až som videla jednotlivé čiarky farieb v jeho očiach.
"S tebou je to úplne príšerné!" zamrmlala som nešťastne a odolala som nutkaniu pobozkať ho. Namiesto toho som si vzala tašku a rýchlo som odišla.
Nechala som ho tam samého v tancujúcich zrniečkach prachu.