ExtraOrdinary

30.

„Ale no ták, veď to nič nie je!" upokojovala ma Suzy. Sedela som na záchodoch opretá o stenu a plakala som ako malé decko.

„To sa operie a usuší!" pokračovala zúfalým tónom. Obvykle som nerobila scény, no nemohla som jej povedať, že môj foťák je v nenávratne. Bol to síce len malý, cvičný, vôbec nie zrkadlovka, ktorú som dostala na minulé narodeniny, no už mi akosi prirástol k srdcu. Bolo to, akoby sa utopil môj najlepší priateľ.

„Radšej už pôjdem domov." smrkla som a pozviechala som sa na nohy.

„Dobre, ale určite mi napíš, že si prišla v poriadku!" prikázala mi zabúdajúc, že môj mobil bol tiež súčasťou kabelky, ktorá skončila v jazere.