Night Changes ||Max Verstappen ||SK

14

Ďalší deň

,,Dobré ránko." povedal Antonio a usmial sa. Ja som vstala z postele ako múmia, no on vyspinkaný ako slniečko. Nemohla som spať kvôli Maxovi. To už nie je normálne!
,,Hej hej, dobré..." povedala som chrapľavo a odišla som do kúpeľne. Zavrel dvere, išiel do obývačky a hodil sa na gauč.

Mali sme oddelené izby. Bolo pol ôsmej ráno, keď mi na dvere Antonio nezačal klopať ale búchať. Bol nadšený z toho, že dnes sa toho udeje viac. Dnes majú v F1 kvalifikáciu, či čo to. Aj keď mne sa zdá že štvrtok bol najlepší, keďže bol vtedy media day. Ale nemôžem posudzovať, ešte som tu len prvýkrát.

Umyla som sa a urobila zo seba človeka. Keď som pozrela do zrkadla, tak som tam uvidela svoje napoly mastné vlasy. Vzdychla som. Mne sa ich nechce teraz umývať! A suchý šampón tu nemám.

Zrazu mi doplo. No jasné! Antonio dokáže robiť úžasné boxerské vrkoče! Jeho sestra potrebovala mať vždy vlasy nejak stiahnuté a on bol jediný zručný, takže mu nič iné neostávalo ako sa to naučiť robiť. Bez zaváhania som na neho zavolala. Pribehol do piatich sekúnd.

,,Áno, moja krásna?" povedal štebotavo, keď vošiel do kúpeľne.
,,Môžeš ma tak volať, až keď mi urobíš boxerské vrkoče." zazrela som na neho cez zrkadlo.
,,Fajn. Daj mi hrebeň a gumičky."

Hmmm, to bolo rýchle. Našťastie som mala všetko poruke. Zrazu ku mne podišiel, nastavil ruku a povedal: ,,Ak ti tie vrkoče urobím a budú dobré, tak ťa budem do konca Veľkej ceny volať 'moja krásna'." Zaškeril sa.
,,Platí."
Bezmyšlienkovite som ponuku prijala. Brala som to ako výhodu na moju stranu do našej hry s Maxom.

Trvalo mu presne pätnásť minút, kým mi tie boxerské vrkoče urobil. Bol v tom naozaj dobrý.
,,Voilá." usmial sa a otočil ma ku zrkadlu. Vyvalila som na seba oči.
,,Ty by si nemal byť futbalista, ale kaderník!" povedala som nadšene.
,,Čo už, moja krásna." zaškeril sa.
,,Ďakujem!" vyhŕkla som ani som si to neuvedomila.
,,Čo sa to deje? Harpúne zmäklo srdce?"
,,Tie vrkoče sú proste perfektné, nečuduj sa mi!"

Išli sme sa najesť dolu do reštaurácie. Mali švédske stoly a ja som bola hladná ako vlk, takže mi to padlo vhod. Zdá sa, že nie len ja som hladná, lebo keď sme si obaja nabrali, tak zmizlo toho naozaj veľa. Sme fakt veľkí jedáci.

Hneď po raňajkách sme utekali na trať. Najprv do paddocku a potom na tribúnu. Mali tretí voľný tréning. Zatiaľ som všetko pochopila, no vedela som že keď príde nedeľný závod, tak sa v pravidlách stratím.

Po tréningu sa opakovalo znovu to isté. Rýchlo sme utekali do paddocku. Tentoraz sme sa nedostali do garáží, no boli sme hneď pri nich, takže som mala výhľad na Maxa.

Až teraz som si všimla, že oni chodia k fanúšikom podpísať veci a odfotiť sa. Asi by som si to nevšimla, keby Max nepokladal ruku na kríže asi všetkých dievčat ktoré stretol a odfotil sa s nimi. K tomu mal tú drzosť po mne pozerať celý ten čas!

Fajn. Chce hrať hru? Tak ideme hrať. Zatiaľ čo sme sa s Antoniom rozprávali, tak som sa o neho oprela. Nachvíľu stuhol, no hneď ma chytil okolo pliec. Rýchlo som pozrela na Maxa. Výborne. Sledoval nás. V duchu som sa usmiala.

Po polhodine som sa s Antoniom rozdelila. On si išiel po svojom a ja taktiež. Síce som blúdila ako ovca, ale tvárila som sa že mám presný cieľ.

Zrazu som sa čírou náhodou dostala niekde v paddocku za garáže. Bolo tam oveľa menej ľudí. Vlastne tam nebol skoro nikto. Ale samozrejme, na koho tu ja nenatrafím, však?

Usmiala som sa najkrajšie ako som vedela.
,,No čo Maxík?" opýtala som sa podlizovačne. Úplne moju otázku odignoroval a dokráčal ku mne.
,,Vidím, že si si za mňa rýchlo našla náhradu." povedal a nadvihol obočie.
,,To hovorí ten pravý." prekrížila som si ruky na prsiach.
,,Vieš, my jazdci formuly jedna musíme mať dobrú výdrž... Neviem ako sú na tom futbalisti, ale pochybujem, že lepšie ako my." povedal a odfrkol si.

Chcela som mu odvrknúť, že spolu nechodíme ale zastavila som sa. Musím ho trošku podráždiť.

,,Už nepamätám akú si mal výdrž, bolo to hrozne krátke..." posmešne som si povzdychla.
,,Môžem ti pamäť kľudne oprášiť." mrkol na mňa.

Dobre.
,,Tak poď." povedal Max a kývol hlavou nech ho nasledujem. Počkať, ja som to vyslovila?
,,Nesúhlasila som." prekrížila som si ruky na prsiach. Ani sa nezastavil a prehodil cez plece: ,,A kto povedal pred pár sekundami 'dobre'?" Zarazila som sa. Preboha, ja som vážne súhlasila s tým, že ma Max teraz pôjde pretiahnuť ktovie kde?

Myseľ mi kričala aby som mu niečo odsekla, otočila sa na päte a odišla. Lenže moje telo nespolupracovalo. Vykročila som za ním ako poslušný psík.

Vošli sme do nejakej malej zapadnutej uličky. Naokolo nebolo ani živej duše ani kamery, bol tam tieň a skoro úplne zabednené. Tá ulička bola príliš úzka, takže sme mohli byť od seba maximálne pol metra. Ale my sme nechceli.

Hneď ako som sa k nemu otočila, tak sa mi vrhol na pery a pritlačil ma o stenu. Odtlačila som ho od seba a povedala: ,,O bozkávaní nebola reč." Zavrčal, no nepokračoval v tom ďalej.
,,Tak ma v tom prípade pusti medzi tvoje nohy." uškrnul sa.

Ako zmyslov zbavená som si dala dole kraťasy a nohavičky. Nemusela som ani pozerať dole, iba som počula ako zabzučal zips. Max mi pri tom celý čas pozeral do očí.

O pár sekúnd som bola znovu nalepená na stene. No s tým rozdielom, že Max nebol iba na mne ale aj vo mne.

Zastonala som a prehla sa v chrbte.
,,Oveľa lepšie ako s tým futbalistom, že?" usmial sa a znovu do mňa vrazil. Znovu som zastonala a chytila mu plecia tak silno, že som mu do nich zarývala nechty. Asi mu tam ostali odtlačky, no v tom momente mi to bolo jedno. Užívala som si ten slastný pocit.

Po pár minútach, obaja zadýchaní, sme postupne vyšli z uličky. Keď Max odchádzal prvý, tak mi len pozrel do očí a povedal: ,,Nabudúce to nebude také biedne ako teraz." Zaliala ma ďalšia vlna horúčavy, keď som pomyslela na to, aké lepšie to bude nabudúce. Ak nejaké nabudúce bude.