Night Changes ||Max Verstappen ||SK

11

To, čo mi povedal Max som musela vstrebať pohybom. Preto som sa vrátila späť k ľuďom a tancovala som ďalej. Párkrát som zahliadla Maxa sediaceho pri jednom bare ako ma sledoval. Zapla som režim ignorovania a bolo mi to jedno, že tam bol. Ja som len potrebovala tancovať a všetko si premyslieť.

Na námestí som bola až do konca akcie. Maxa som už potom nevidela. Lepšie pre mňa. Aspoň sa nemusím strachovať, že ma sledoval až do domu. Nemusí hneď vedieť, kde presne bývam. Aspoň dúfam, že ma nesledoval.

Celý deň mi skrúcalo vnútro, aby do môjho domu náhodou nevtrhol Max. No už sa blížilo k večeru a nič sa nedialo, tak som to neriešila.

Keďže mi tanec nestačil, tak som išla do vlastnej posilňovne v dome zacvičiť si. Dala som si poriadnu rozcvičku. Prvé mi do oka padlo boxovacie vreco.

Podišla som k nemu a dala si na ruky rukavice. Stále som bola uzlík plný nervov, tak som si namiesto vreca predstavila Maxa. Hneď sa mi boxovalo ľahšie. Aspoň som si poriadne všetky nervy vybila.

V posilňovni som mala francúzske okno, ktoré viedlo na dvor. Mala som cez neho super výhľad na mesto a more. Tak som sa sústredila na boxovanie, že som si nevšimla, že mi niekto naňho klope. Vlastne ja som vtedy ignorovala celý svet.

Otočila som sa k oknu, aby som sa pozrela či už je tma. Tma bola, no v nej som zbadala človeka, ktorého som mala teraz najmemšiu chuť vidieť. Strhla som sa.

Surovo som okno otvorila a sykla som: ,,Vieš o tom, že narušuješ moje súkromie? Môžem ťa udať."
,,Prosím! Asi sa bez teba zbláznim!" povedal zlomene Max a pretlačil sa dovnútra. Netuším prečo som ho nechala vojsť.

Tie nervy, ktoré som vyboxovala sa mi vrátili v ešte väčšej vlne. Adrenalín mi stúpol do žíl. Ruka, ešte stále v boxerskej rukavici, mi vyletela rovno na Maxovu tvár. Mal naozaj rýchle reflexy, ale tomuto sa nestihol uhnúť.

Zasiahla som ho priamo do sánky. Adrenalín vo mne klesol. Konečne som sa cítila lepšie. Konečne som mu jednu strelila aby sa spamätal a pomohlo to.

Bola to tak silná rana, až ho zapotácalo. Nesykol od bolesti ani si nechytil miesto, kde som ho zasiahla. Až po chvíli som si uvedomila čo som urobila. Preboha, veď som mu mohla zlomiť sánku! No neospravedlnila som sa. Moja pýcha to nedovoľovala.

,,To bolo za čo?" opýtal sa.
,,Mám ti streliť ešte jednu, aby si si to uvedomil?!" zavrčala som.
,,Dobre, už viem. Nemusíš." povedal sucho.

Zrazu ma, celú spotenú, schytil, pritiahol si ma a pobozkal ma. Moment prekvapenia bol na jeho strane, takže mi trvalo pár sekúnd kým som sa spamätala. Surovo som ho odtlačila.

,,Nechaj ma." zavrčala som. Vyjavene na mňa pozrel.
,,Dobre si počul." povedala som. Aj keď pre mňa bolo neskutočne ťažké nehýbať sa, ale udržala som sa a počkala som kým ma pustí.

Pozrel mi do očí. Stisol mi ruku, akoby chcel poslednýkrát cítiť moju kožu, a odtiahol sa.
,,Nemal som ti klamať. Mal som ti hneď povedať, aký mám plán..." povedal.
,,Mohol si. Ale to nie je hlavný dôvod, prečo som ťa k sebe nepustila." povedala som.

Za ten čas, čo som vstrebávala jeho vysvetlenie, tak som zároveň premýšľala. A prišla som na to, že toto medzi nami nebol vzťah. Max ma naozaj priťahoval, no neviem určiť čo to je. Láska? Netuším. Nikdy som nič také nezažila a... Bála som sa. Mohli by predomňa postaviť horu svalov a povedať mi, nech sa s tým pobijem, tak to urobím bez problémov. Ale v citoch som nikdy nebola dobrá. Radšej ostanem sama. Tak ako doteraz.

Tá rozkoš bol pre nás oboch len únik z reality. Neviem ako pre neho, ale pre mňa určite. A nepáčilo sa mi to. Cítila som sa ako štetka.

,,Mali by sme... Teda nemali by sme sa už stretávať. Netuším či sme spolu vôbec chodili, alebo čo to bol za bordel medzi nami, ale musí to prestať." Ťažko, veľmi ťažko sa mi to hovorilo, ale musela som.
,,Prečo?" opýtal sa skormútene.
,,Pretože ja nedokážem cítiť."

Zarazene na mňa pozrel.
,,Ako to myslíš? Veď predsa každý človek vie cítiť." povedal. Hnev, stres, hanba a všetko ostatné sa začalo vo mne kopiť. Spanikárila som, tak som povedala: ,,Max, ja ťa nemilujem." Doslova som mu to vypľula do tváre. 

,,Em-" začal, no ja som ho prerušila.
,,Choď. Bol si naivný, ak si si myslel že ťa milujem." povedala som ostro a ukázala na dvere. Párkrát otvoril ústa, že niečo povie ale nakoniec ich zatvoril. No aj tak sa ozval: ,,V tom prípade si bola naivná aj ty."

Akoby ma pichol dýkou do hrude a potiahol ju dole. Na jeho tvári sa nedala čítať žiadna emócia. Akoby bola z kameňa. Netuším ako som sa ja tvárila.

Odišiel ku dverám. Keď ich otvoril, tak sa otočil a povedal: ,,V tomto dome sa stratím. Odprevaď ma, alebo mi ukáž cestu preč."
Zaťala som ruky v päsť. Aký je drzý! Lenže to ma na ňom tak priťahuje! Som idiot, že ho posielam preč.

Išla som s ním až ku vchodovým dverám. Bez slova som ich otvorila a čakala som. Keď prechádzal okolo mňa, tak povedal: ,,Budeš moja." V očiach sa mu nebezpečne blyslo.
,,Nikdy ma nikto nevlastnil a ani ma vlastniť nebude." povedala som.
,,Dobre."
Zavrčala som na neho. Odfrkol si a odišiel.

Nevedela som, či mám jeho slová považovať za dobré alebo zlé znamenie. Vlastne vôbec som nevedela, čo si mám myslieť.

No jednu jedinú vec som vedela. Maxa nemilujem a tak to aj ostane. Budem sa tváriť, že ho nepoznám. To s tou Kelly a insta storkou na Silvestra u mňa veľmi nezavážilo. Bol to môj strach. Kvôli nemu som Maxa prestala mať rada. Ja som ho vlastne nikdy nemala veľmi rada. To, že bol pekný a správal sa tak ako ja, ako idiot, nič nemenilo. Teda tak som si myslela.