Resumption / Lando Norris

4.

-Dobrý večer, žena s menom Lea Fresco u nás ubytovaná nie je.

O pár hodín neskôr mi prišla správa od recepčnej. Vedel som, že to preverí.
Neboli to však dobré správy. Zase bola Lea len výplodom mojej hlavy. Výplodom, ktorý ma šesť rokov neustále prenasleduje.
Viem, znie to šialene, ale predstavte si, akoby ste mali s niekým obrovské spojenie. Viete na čo myslíte, zasmejete sa na každom vtipe a v noci nedokážete vedľa seba iba tak ležať, pretože energia medzi vami je obrovská.
Hodil som telefón na posteľ a hlavu vložil do rúk. Bol som zúfalý. Želal som si, aby som ju ešte posledný krát uvidel. Neznášal som nevyjasnené vzťahy a medzi nami s Leou toho toľko lietalo.

Musel som sa prestať opúšťať. Zajtra je piatok, čo značí testy monopostov a ja som naozaj potreboval byť pripravený. Tento rok to vyzeralo na prvý titul.
-Je tu však ubytovaná žena menom Lea Wood.
Ďalšia správa.
Šokovane som hľadel na telefón a nevedel som, čo si mám o tomto všetkom myslieť.
Jej otec bol Fresco, preto som použil toto priezvisko, no jej mama sa v mladosti volala Wood. Je možné, že si Lea zobrala jej priezvisko po tom, ako odišla?

Prišlo mi to ako jedna obrovská detektívka, ktorú som musel vyriešiť.
Opäť som mal malé svetielko nádeje.
Aj tak som však nevedel, čo robiť. Mám jej ísť klopať na dvere? Čo ak to nebude ona?
No niečo som urobiť musel.

Moje kroky sa ponáhľali na recepciu.
Recepčnej som podal obálku, v ktorej bola priepustka do paddocku.
,,Ešte posledná vec. Aké je číslo jej izby?" prosebným pohľadom som na ňu pozrel.
Neisto pozrela na mňa, potom opäť do systému a dodala: 410.

Rozhodol som sa počkať na rohu chodby, odkiaľ som mal skvelý výhľad na izbu číslo 410.
Znie to bláznivo, no naozaj som si potreboval overiť, či toto nebude Lea.
Neočakával som od toho veľa, vedel som, že by do Monaka v najväčšej sezóne nikdy nešla, no nádej umierala posledná.
Ak by ma tu niekto uvidel takto postávať určite by si myslel, že som úchyl.

O pár chvíľ z izby vyšlo malé dievča s kučeravými vlasmi a medzi dverami dodalo, že sa uvidia na večeri.
Tu zhaslo aj moje posledné svetlo nádeje.
Nebola to Lea. Pravdepodobne veľká náhoda s menom, no Lea dieťa nemala. Nemohla mať.

Vybral som sa teda smerom k mojej izbe, nemal som chuť  s nikým sa stretnúť, potreboval som len fitko a vírivku. Vždy, keď som na ňu konečne zabudol, stalo sa niečo, kde moja nádej opäť vzrástla.

Ani som si takmer nevšimol, že sa za mnou ozval tenký hlas, ktorý ma po chodbe prenasledoval.
,,Lando?" opäť sa ozvala a ja som sa otočil.
Predomnou stálo to malé dievča, ktoré vychádzalo z izby 410.
,,Áno?" otočil som sa na ňu.
,,Mohla by som ťa poprosiť o fotku? Som tvoja obrovská fanúšička. Dokonca som mala aj tortu s tvojou tvárou." takmer sa od radosti, že ma vidí, triasla. Tá torta ma úprimne pobavila.
Lea si vždy z mojej veľkej hlavy robila srandu. Keď som si však svoju hlavu predstavil na torte...
,,Samozrejme, odfoťme sa." usmial som sa a čakal som, kým vytiahne telefón.
,,No, mohli by sme sa odfotiť s tvojim telefónom, prosím? Moja mami mi ešte nedovolí mať telefón, mám vraj málo rokov." hanblivo sklopila zrak.
Usmial som sa a spolu sme si urobili fotku.
,,Tak a je to." dodal som.
-Prosím, pošleš mi ju na maminkin mail?"
-Dám si ju vytlačiť a zarámovať.
Bola neskutočne milá. Ani som nevedel, koľko má rokov, no všetko si vedela zariadiť sama. V dospelosti z nej bude skvelá žena.
,,ljewelry@" diktovala. Presne z tejto stránky, od tejto istej šperkárky si nakupovala šperky moja mama. Milovala ich, mala takmer celú zbierku, no každý šperk bol jedinečný a naozaj pekný.
,,Tvoja mami vyrába šperky?" pozrel som na ňu a odoslal fotku.
,,Áno, vyrába obrúčky, náhrdelníky, dokonca aj toto mám od nej." usmiala sa a ukázala na náramok na šnúrke, kde boli cez seba prepletené dve Lka.
,,Určite chceš vedieť, prečo sú tam dve Lka, no to neviem ani ja, mami mi to nikdy neprezradila." dodala.
Miloval som, ako všetko hneď vysvetlila a neotáľaľa s odpoveďou.
Konverzovalo sa mi s ňou výborne, nechcel som však, aby na ňu niekto dlho čakal, bolo to predsa len dieťa.
,,Rád som ťa teda spoznal," nevedel som, akým menom ju osloviť. Úplne som zabudol, že som jej nedal ani priestor na zoznámenie.
,,Som Amélia Cisca, ale volajú ma Mel." potriasla mi rukou.
Pri jej druhom mene ma oblial studený pot.
Bolo to meno mojej mamy. Vždy mi prízvukovala, že toto meno sa takmer nikomu nepáči, ale raz, keď budem mať dcéru chce, aby sa volala po nej.
,,Tešilo ma. usmial som sa.
,,Aj mňa, veľmi. Nikto mi neuverí, že som stretla Landa Norrisa. Vidíme sa na pretekoch." dodala a utekala na spodné poschodie.
Bola nadšená a to bol dôvod, prečo som svet motošportu miloval. Nebol iba pre mužov, ale aj pre deti a ženy, proste pre všetkých, ktorých fascinoval svet rýchlych áut.

-Lea
,,Vidíme sa na večeri." dodala Mel a opäť sa ponáhľala za mojim otcom.
Rozdielne izby neboli dobrý nápad, Mel pobehovala medzi izbami a z hotela si urobila atrakciu. Vôbec si neuvedomovala, že tu bývajú aj iní ľudia a nevedela pochopiť, že na prechádzanie sa po chodbách tento hotel nie je najlepší priestor.
Mala som však ešte chvíľu čas a tak som sa rozhodla riešiť objednávky a pracovné maily. Potrebovala som čas, ktorý trávi Mel s mojim otcom obdivovaním monopostov, stráviť plnohodnotne.
Práca bola činnosť, ktorá mi dokázala zamestnať myseľ na celkom dlho.

Prechádzala som množstvom objednávok a zapisovala, ktoré je možné urobiť hneď po príchode a tie, ktoré bolo nutné ešte skonzultovať.
Keď som však otvárala maily z aktuálneho dňa, nevedela som, či sa mi sníva alebo si zo mňa naozaj niekto robil žarty.
Medzi neprijatými mailami svietil mail McLarenu, konkrétne Landov.
Opatrne som ho otvorila, bála som sa, čo tam nájdem.
Videl ma? Opäť ma kontaktuje?
Keď som však uvidela Mel odfotenú s Landom, oblial ma studený pot a telefón som pustila z ruky spôsobom, akoby bol napustený jedom. Ten dopadol na zem.
Po chvíli prvotného šoku som presvedčila samú seba, že sa mi to možno iba zdalo, možno iba snívam.
Uštipla som sa, no vyzeralo to, že som naozaj prebudená.
Opäť som nadvihla telefón, no stále tam svietili ich šťastné tváre.
Mail bol odoslaný pred chvíľou, pred takmer 20 minútami.
Kládla som si otázku, čo je toto za paralelný vesmír.
Odhliadnuc od situácie, boli na fotke obaja mimoriadne milí.
Musela som zistiť, ako sa Mel dostala k tejto fotke a ako sa táto fotka dostala ku mne. Absolútne nič mi nedávalo zmysel.

,,Mami, hovorím ti, že som ho stretla na chodbe a keďže mi nikdy nechceš kúpiť telefón." zaznela výčitka.
-Tak sme sa odfotili na jeho a poslal to na tvoj pracovný mail. Ten je jediný, ktorý si pamätám.
,,Mel, už som ti veľakrát hovorila, že sa nemáš dávať do reči s cudzími ľuďmi." neznášala som jej príliš milú komunikačnú vlastnosť.
,,Mami ale on nie je cudzí, je to Lando Norris." nechápala, čo sa jej tým snažím povedať.
,,Skončila som, Mel. Bez mojej prítomnosti sa už žiadne fotky s Landom nebudú uskutočňovať." odsekla som.
Keby vedela, čo všetko som s Landom Norrisom zažila...
Na tieto informácie však bola príliš mladá a dúfala som, že sa nikdy nedostaneme k tejto časti môjho života. Túto kapitolu som vymazala už dávno a nebolo v mojom pláne vrátiť sa k nej.

Ahojte,
ďalšia časť, kde Mel mierne šokovala svoju mamu 😃

Ďakujem vám opäť za komentáre, veľmi ma teší, že si aj tento príbeh našiel čitateľov.
Čo myslíte, stretne sa aj Lea s Landom? Alebo to ostane iba pri správach.

S pozdravom,
N.