Resumption / Lando Norris

1.

,,Amélia Cisca, nebudem sa opakovať." podišla som k malej, hnedovlasej kope vlasov, ktorá už od rána skúšala moje nervy.
,,Ja chcem pozerať so starkým F1, nechcem sa česať." dodala a tvrdohlavo sa posadila pred dvere.
Rezignovala som. O pár dní bude mať šesť rokov a mám pocit, že každým dňom materstvo viac a viac nezvládam.
,,Tak, kde je moja princezná." konečne vošiel do dverí môj otec, ktorý prišiel dodržať svoj sľub a vzal toto netrpezlivé dieťa. Je to ich sobotný rituál. Pre Mel to je tiež veľký deň, pretože za normálnych okolností sa akémukoľvek náznaku rýchlych aút v našej domácnosti vyhýbame.
,,Fajn, ešte ruksak a môžete ísť." usmiala som sa. Ticho na chodbe značilo, že mám pár hodín na dokončenie šperkov.
Profesionálnemu zlatníctvu sa venujem už od prvých mesiacov tehotenstva. Mala som vtedy čerstvých osemnásť a informácia o mojom tehotenstve narušila celý môj, no aj otcov, doterajší život.

,,Čože si?" skláňal sa pod monopostom a cítila som, ako si takmer buchol hlavu.
,,Prosím, buď tichšie." prevrátila som očami.
K oznámeniu tejto správy som sa odhodlávala snáď celý týždeň, nedokázala som ani zaspať.
,,Je to jeho dieťa?" utieral si ruky, ktoré mu zdobili škvrny od oleja. Nikdy ho nemal v láske, no vedela som, že ak by sa dozvedel pravdu, neskončilo by to dobre.
,,Otec, nemôžem ti povedať nič viac len to, že z Wokingu sa budem musieť odsťahovať." šepla som a v jeho očiach sa zračilo nepochopenie a šok.
,,Poď." chytil ma za ruku a ťahal po dlhej chodbe, až sme prišli do malej miestnosti. Chodievala som sa tu hrávať ako malá. Fascinoval ma svet monopostov a rýchlych aút a Mel toto všetko zdedila po mne a mojom otcovi. Zasrané gény.
,,Lea, robíš unáhlene rozhodnutia." sadol si a hlavu si vložil do rúk.
,,Robím tu takmer dvadsať rokov, táto firma nás živí, nemôžeme odísť." náhlivo hovoril, no ja som bola rozhodnutá.
,,Vždy ti išlo len o seba, vždy bola kariéra prvoradá a rodina stála na druhom mieste." postavila som sa a chystala odísť.
,,Lea, takto sa so mnou nebudeš baviť!" buchol po stole, no bola som rozhodnutá vyjsť z tohto boja ako víťaz.

Dokončila som posledný prsteň na zákazku. Bola to obrúčka pre pár, ktorý budúci mesiac oslávi šesťdesiate výročie manželstva.
Tak smiešne.
Niektorí spolu vo vzťahu dokážu preskákať všetky prekážky a niektorých zložia aj banálne skúšky.
Irónia.
Láska je irónia.
,,Mama, sme tu!" na chodbe sa ozýval hlas malej Mel a smiech môjho otca.
,,Čo bolo tak veľmi vtipné?" zaujímala som sa, pretože smiech ich neopúštal ani po pár minútach.
-Boli sme vyberať tortu.
-A?
-Vybrala som si tortu s monopostom.
,,Ako každý rok, Mel." pretočila som očami. Ak by som si mala každý rok na niečo staviť, bola by to torta s tematikou F1.
-Neuveríš, koho som si vybrala tento rok!
-Počúvam.
,,Pápajových!" zasmiala sa a môj otec sklopil zrak.
,,To bolo to, na čom ste sa tak výborne zabávali?" pozrela som na otca a on pohľadom prešiel na Mel.
,,Nie, mami, smiala som sa na tom, akú fotku Landa som si vybrala na vrch torty. Odpadneš keď ju uvidíš. " dodala a vbehla do kúpeľne.
Lando. Lando. Lando.
,,Ďakujem pekne."pozrela som prísne na otca no ten sa tváril, že on za nič nemôže.

Nenávidela som F1, nenávidela som McLaren a nenávidela som Landa Norrisa.

,,Prečo si jej to dovolil?" sedeli sme pri pohári vína. Mel sa kúpala vo vani a môj otec zostal dlhšie, pretože Mel ho uprosíkala na čítanie rozprávky na dobrú noc.
,,Lea, nedokážem to ovplyvniť. Každý rok si vyberá rovnakú tortu." dodal.
-Nie s Norrisom.
,,Doposiaľ mala takmer všetky tímy, musela si vedieť, že príde aj na McLaren. Okrem toho, už to bude takmer šesť rokov, mohla by si sa cez to všetko preniesť." vyčítal mi.
,,Preniesť? Keby si ty vedel." dodala som a agresia vo mne vrela.
,,Ja by som to rád vedel, Lea, len ty si mi nikdy nič nepovedala. Neviem, čo sa stalo, kvôli tebe som bez udania dôvodu odišiel, netuším nič, dokonca ani to, kto je jej otcom." poslednú vetu šepol.
,,Zase ty a tvoja kariéra, zase ty a tvoje ego." schyľovalo sa k veľkej hádke, no našťastie Mel prerušila blížiaci sa čierny oblak hnevu.
,,Dedko, môžeme si ísť prečítať rozprávku." utierala sa a ja som nechápala, kedy tak rýchlo vyrástla.
Vždy som ju vyberala z vane ja, teraz to dokáže sama. Amélia bola neuveriteľné dieťa. Nechýbala jej odvaha, iskra v očiach, no ani uštipačnosť. To bola jediná vlastnosť, ktorú mala, okrem kučeravých vlasov, po jej otcovi.

Po takmer hodine otec vyšiel z detskej izby. Určite ho ukecala na viac ako jednu rozprávku.
,,Pomaly pôjdem." obliekol si mikinu.
,,Dúfam, že na oslavu Mel si si vyhradil aspoň týždeň voľna." snažila som sa odľahčiť atmosféru.
-Vieš, že pre ňu a pre teba urobím čokoľvek.
,,Otec, ďakujem." zašepkala som.
,,Mne neďakuj, zvládaš to najmä vďaka sebe, Lea. Si skvelá mama." ticho dodal a zavrel dvere.
Ani jeden z nás nikdy nebol na vyznania lásky, no po maminej smrti sa niečo zmenilo a obaja sme mali potrebu hovoriť si tieto veci častejšie.
Nikdy totiž človek nemôže vedieť, kedy bol toto posledný pohľad či posledný bozk.

Ahojte, ahojte!
Taaaaak, kde niečo končí, niečo iné začína!

Nepoviem Vám nič viac iba to, že stay tuned... Zaujímali by ma však vaše odhady, čo sa môže a nemusí v tomto príbehu odohrať. 🫶🏼

S pozdravom,
N

...............
moje sociálne siete:
tiktok: @spozdravomn