,,Takže, aj keď boli Klara a Matteo vo vyhnanstve, Klara si aj tak písala s niekym od nás, kto bol tiež v exile vyhnaný na Zemi? Tak?" opýtala sa MAYRA, keď jej po príchode dvakrát zreferovali všetko, čo sa stalo teraz v Londýne v dvadsiatych rokoch. Všetko čo im povedal doktor.
Sedeli v starom hrade v "starom salóniku." Vyzeralo to tam úplne normálne nenormálne, ako keď ste na prehliadke hradu a sprievodca vám tam ukazuje, ako ľudia v minulosti žili. V salónikoch popíjali čas a debatovali o čomkoľvek. Hrad v úplne inom svete nemohol byť výnimkou, v podstate bol rovnaký, ako všetky ostatné u nás, na Zemi. Jediný rozdiel bol v tom, že teraz neboli ako v múzeu, teraz tu normálne sedeli v tom "salóniku" a debatovali. Prišlo jej to trocha čudné, čudnejšie ako to, že len vôbec je niekde v paralelnom vesmíre... Nábytok, kreslá, sedačky, stoly, všetko bolo presne ako to vídavala pri prehliadkach hradov. A teraz tu normálne sedeli ako doma v obývačke. Aj keď pre nich to bol domov a táto izba v podstate obývačkou.
,,Ano, poznali sa predtým odtiaľ a keď Kalru vykázali, tak im Irina pomáhala prispôsobiť sa životu v dvadsiatom storočí, aby zapadli." ANGELA sedela na sedačke presne medzi Alie a Mayrou, takže, keď Mayre odpovedala iba sa mierne otočila.
,,H-h-hmm," zahmkala, ,,a potom, keď Klara spoznala Margareth a začala sa o ňu starať, tak spoločne písali tej... tej Irine." MAYRA si odpila z čaju, ktorým im kúzlom vyčarovala, keď sa vrátili. Teda v podstate s ním na nich už čakala. Bola veľmi zvedavá na vysvetľovanie a na čo všetko prišli.
,,Potom o nej Meg povedala aj doktorovi Chaesovi. Takže Irina, by mohla vedieť niečo o Klarinom dieťati. Ak boli také priateľky, tak jej Klara musela povedať." Odpovedal jej Dorein, ktorý sedel, na jednom z kresiel oproti sedačke. Medzi nimi bola malý stôl. Takže v postate obývačka.
,,No tak to je super, poriadne zamotané, ale super. " MAYRA položila na stôl svoj hrnček, z ktorého už dopila čaj. Veľmi zaujímavý čas. Ťažko by sa dal v našej dobe nazývať čajom.
,,ale aj tak nikam nepôjdete skôr ako . Takže môžem tu Lizzbeth pekne ukázať náš svet."postavila sa a pozrela sa na ňu. Doteraz nijako veľmi nereagovala, iba počúvala sa nažila sa zorientovať vo všetkých nových poznatkoch. Pomohlo jej aj to, že to rešeršovali Mayre, no aj tak nejakým viacerým veciam úplne nerozumela.
,,Lizzbeth?" Opýtala sa. Až po chvíľke jej došlo, že to hovorí o nej.
,,Áno," Mayra nechápala nechápavosť v jej hlase. Nechápal v čom je problém. ,,Voláš sa predsa Alizabet, či nie? tak si mi to predsa povedala."
,,Ano, ale.. nikto mi nikdy nepovedal Lisbeth." Povedala nechápavo a dopila svoj hrnček s čajom, ktorý za ten čas vychladol. Chutil podivne, ako zem či hlina. Podobný pila, keď bol na návšteve u tety Magdy. Tá robí iba jeden druh čaju, veľmi silný zelený.
,,Tu u nás je to normálnejšie meno." Odvetila Mayra nadšene. Samozrejme, ako inak. Postavila sa a išla za Mayrou preč zo "salónika." Medzičasom sa prezliekli naspäť do svojho normálneho oblečenia.
Prehliadka spočívala z nespočetného množstva chodieb a dverí. Mayra presne vedela, čo je za ktorými a ktorá odbočka kam vedie. Spočiatku nevyzeral hrad až taký veľký, no keďže každá princezná a kráľovná v celej ich histórii mala svoje vlastné komnaty, a v histórii ich bolo vážne nemálo, bola to dlhá prehliadka. Niekoľkokrát mala dokonca pocit, že po jednej chodbe prechádzajú viackrát. Bolo to ako osobná skutočná prehliadka na akomsi zámku, pričom v sekunde zabúdala, kadiaľ odbočili. S jej úžasným orientačným zmyslom by sa sama v momente stratila.
Ako inak, prehliadka končila v Mayriinom šijacom salóniku. Nechýbala ani jeho prehliadka. Nakoniec sa Mayra stratila vo svojom vysvetľovaní a zmenila tému na to, ako iba málo kto dokáže správne oceniť jej prácu. Odišla triediť nejaké látky a vzory a Alie si mohla sadnúť do kresla a pozrieť sa na knihu, čo jej pred odchodom babička dala.
Otvorila ju a na prvej strane, bolo čosi ako list pre ňu:
Neviem, ktorá z mojich dcér, vnučiek, pravnučiek, či dokonca prapravnučiek, alebo nebodaj ešte ďalej, bude tieto moje zápisky čítať, no dúfam, že jej, že tebe, pomôžu. Mám dvadsaťdva a môcť sa s tebou takto rozprávať, so svojim dieťaťom, je pre mňa niečo neuveriteľné. Viem, že máš určite mnoho otázok a mnohému nerozumieš, aj ja som mala a stále sa vynárajú veci, ktoré nepochopím. Prvú vec, ktorú ti ale musím, ako tvoja matka, povedať, je, že si neželám, aby si ma niekedy v priebehu počas svojich ciest naprieč časom prišla navštíviť. Si z budúcnosti, nechcem vedieť z akej veľkej, alebo to, aký mňa čaká osud. Ak sa tvoje cesty skrížia s mojim životom, nech už budem mať koľkokoľvek rokov, neprihovor sa mi, tvár sa, že ma nepoznáš. Toto od teba žiadam. Nechcem vedieť čo sa stane, každý by si mal žiť svoj život, neovplyvnený ničím iným než súčasnými rozhodnutiami. Ak sme sa počas môjho života stretli, dúfam, že som ti bola dobrou matkou, či stratou matkou. A ak nie, ak môj čas na tomto svete bol zrátaný skôr, ako si sa ty narodila, tak to tak malo byť. Neľutuj to a prosím, nemeň kvôli tomu môj prirodzený čas. Neželám si to. A teraz k niečomu veselšiemu. Doktor Chase, ktorý sa o mňa od mojich siedmych rokov stará, aby som všetkým dookola nehovorila, že mágia je skutočná, mi vysvetľuje mnohé veci, ktoré by tebe mohli pomôcť v splnení úlohy, pre ktorú si bola určená. Ja, bohužiaľ, nemôžem vedieť, čo to presne je, tým pádom, to nemôžem povedať ani tebe. Vraj by to bolo príliš nebezpečné. Keby toto čítal niekto, kto nemá, niekto iný okrem teba, myslel by si, že sú to len hlúposti jednej pomätenej duše, ktorou aj som.
Sedela v kresle, tak ako zvyčajne doma, keď čítala zaujímavú knihu. Chrbtom sa oprela o jednu opierku rúk a cez druhú si prehodila nohy. Keď sedela normálne, nevedela sa do príbehu poriadne vžiť.
Mala by si vedieť, že cestovať časom sa dá iba pomocou magických hodiniek. Budem rôzne podobné príbehy rozprávať svojim deťom, aby aj oni potom pokračovali ďalej a budem dúfať, že sa dostanú až k tebe. Doktor Chase sa raz preriekol a povedal, že budem mať detí päť. Našťastie mi nepovedal ich mená, ani meno ich otca, za čo som mu vďačná. Dúfam, že si to ty nebola urobila naschvál, dohodli sme sa predsa, že o budúcnosti nič vedieť nechcem.
UPS, o tejto dohode nevedela, keď boli za doktorom Chaseom. Snáď to nič nezmení. Ale čo ak práve ona takto pokrstila svoju babičku ako Ingrid? A čo ak sa teta Magda mala pôvodne volať napríklad Dagmar? Snáď sa ďalej dočíta, ako a prečo majiteľka denníka pomenovala svoje dcéry.
No späť k hodinkám. Tie pochádzajú, tak isto, ako aj ich nositelia- rôzny cestovatelia časom a požívatelia mágie, z úplne iného sveta, ako je ten náš. Bolo by dobré, keby som mohla vedieť, koľko toho vieš, aby som sa nemusela stále opakovať. Možno by si mohla skúsiť časo-hmotné kúzlo. Teda iba ak mi doktor Chase dovolí ti o ňom povedať. Ohľadom týchto vecí je dosť... ako to povedať, prísny kvôli udržaniu tajomstva. Neviem, či ti to mám hovoriť, ale veľmi neverí tebe a tvojim priateľom, ktorých vylúčili z Rádu Nesmrteľných. Ak o Ráde zatiaľ nič nevieš, opýtaj sa ich. Ja o nich tiež vedieť nesmiem, tak ako aj o väčšine všetkého, a aj keby som mohla, nemôžem ti to napísať sem, keďže nemám záruku, že to čítaš len ty. Ale ak vieš, je to pre teba len dobre. Bude pre teba lepšie, ak budeš vedieť čo naviac o svete a úlohe, ktorú musíš splniť. Takže ti tu budem radšej písať všetko.
Takže si zopakuje všetko, čo už vie. Od babičky a jej príbehov vie totiž všetko. Teda z časti všetko. Bolo by zaujímavé vedieť sa mágiou spojiť s prastarou mamou. Pomocou jej magického denníka. Ale doktor jej to asi nepovie, nebude radšej nič riskovať. A možno ani Margareth sa s ňou nebude chcieť takto rozprávať, iba aby vedela, čo všetko vie. Bála by sa, aby jej neprezradila niečo o budúcnosti.
Preskočila teda niekoľko prvých stránok, kde bolo vysvetlenie fungovania mágie a základných vecí, ktoré už dobre poznala. Súhvezdia Úsvitu a Súmraku, Altamira a Starý Hrad.
Našla teda, kde bolo vysvetlené fungovanie hodiniek. Hodinová, sekundová a minútová ručička. Storočie, dĺžka pobytu a rok. Ďalšou dôležitou vecou bol predmet z tej doby a miesta. Zaujímavosťou bol presný čas, v ktorom tam prišli. Presný dátum a hodina. Tie sa totiž na vreckových hodinkách nedali udať. Vôbec sa nemenili. Ak cestovateľ z Paríža, dajme tomu v osemnástom storočí, vytvoril priechod o 9:37 presne, a premiestnil sa do New Yorku na začiatku dvadsiateho, objavil sa tam tiež o 9:37. Čas medzi cestami v čase sa neráta. Odkedy človek vstúpi do časového portálu, stojí mimo časovej priamky. Keď z neho vystúpi, je to, akoby v ňom ani nebol. A medzi tým kľudne môže byť aj niekoľko dní v magickej dimenzii, lebo čas strávený v nej sa pre čas strávený na Zemi, neráta. Lenže je tam dôležitý časový posun medzi jednotlivými mestami a miestami na Zemi. Inak to vyzerá o 9:37 v New Yorku, inak v Paríži a inak v Moskve. Lenže tieto, čisto pozemské problémy časových pásiem, sa nedajú nijako obísť ani pozmeniť. Vraj to vedia iba strážcovia brán, ale to je iná kapitola k tomuto príbehu. Ak však ale cestovateľ chce prísť do jedného daného okamžiku v danom čase, dá sa to urobiť pomocou istých magických zaklínadiel. Ktoré, našťastie, doktor Chase mladej Margaret povedal. Ale až o niekoľko rokov neskôr.
"Óo... zákony cestovania a návratu do daného okamžiku..." Ozvala sa z ničoho nič hneď vedľa nej mladá dievčina. Teda duch mladej dievčiny, princeznej Maite. Doslova aj metaforicky sa pri nej zjavila ako duch. Nepočuteľne a neviditeľne.
"...tie som ako živá zbožňovala. Hi hi." Zasmiala sa tichučko, keď nakúkala ponad jej plece. Keď sa Alie spamätala z mierneho infarktu, ktorý jej princeznička privodila, milo sa na ňu usmiala.
,,Môžeš mi o tom povedať niečo viac? Toto mi pripadá ako zákony kvantovej fyziky." Princeznú to zarazilo. Vzniesla sa do vzduchu o čosi vyššie a rozhliadla sa okolo seba. Asi hľadala Mayru, alebo Nesmrteľných, či ju nezačujú. Tí by však začuli iba Alice, ako sa rozpráva sama so sebou.
"Neviem síce čo je tá kvanová zifika, ale návraty do okamihov, by som ti vysvetliť vedieť mohla. Tak dávno som sa tu s nikým nerozprávala..." Duch dievčaťa vznášajúci sa nad zemou, akoby ho vôbec neovplyvňovali zákony gravitácie, pri týchto slovách jemne zažiaril ružovým svetlom. Celú dobu okolo seba vyžarovala isté svetlo, veľmi bledej modrej, čo bolo aj ťažké si všimnúť. No teraz sa zmenilo, asi tak ako sa zmenila aj jej nálada, keď sa konečne s niekým rozprávala po veľmi dlhom čase.
,,Dobre, ty zaklínačka duchov. O zákonoch fyziky, ktoré tu platia a neplatia sa môžete porozprávať, keď sa vrátime." Blížil sa k nej ďalší hlas, tentoraz živý a doprevádzaný ozvenou krokov, ktorá sa šírila priestorom. Angela podišla k nej a ona si sadla opäť ako normálny človek.
,,Už viete, kam idete?" Vynorila sa spoza jedného stojana s látkami Mayra držiac v rukách bledozelený dámsky kabátik. Alie vôbec netušila, že tam stála.
,,Áno, do Moskvy v Rusku v roku 1901," vyhlásila Angela rozhodne. Mayra neotáľala a nestrácala čas otázkami, namiesto toho sa opäť stratila za regálmi a stojanmi hľadať pre nich správne oblečenie pre rok a miesto ich cesty. Alie ale zaujímalo to, čo pre Mayru, bolo zjavne samozrejmosťou.
,,Ako ste to zistili?" Opýtala sa so zdvihnutím obočím a dúfala, že túto odpoveď dostane.
,,To je, bohužiaľ, tajomstvo členov Rádu. A aj keby som mohla, aj tak ti to nevysvetlím, pretože netuším na akom princípe funguje." Odpovedala jej Angela bez odpovede. Presne to si mohla myslieť. Postavila sa teda, že pôjde za Mayrou a bude obdivovať všetky tie majstrovské kúsky oblečenia, keď ju Angie zrazu zastavila.
,,V denníku tvojej prastarej mami by si mala mať vysvetlené, ako funguje tento náš svet. Určite v ňom nájdeš odpovede na svoje otázky." Týmito slovami jej chcela dať najavo, že sa nemá pýtať ich, ale hľadať odpovede v knihe.
Presne ako doma. Na niečo sa pýta svojej mami a tá jej povie nech si to Vygoogli na nete. Typické.
Premýšľala, či by im mala povedať, že Margareth o ich Ráde nič nevie a hoc by aj vedela, sem to nenapíše, teda vlastne, nenapísala.
Ale ktohovie, či by jej potom oni sami povedali, kto vlastne sú a prečo sú teraz vylúčení z Rádu? Pravdepodobne vôbec nie.
Ako raz povedal jeden neznámi autor:
"Človek, ktorý číta, prežije tisíc životov, kým zomrie. Človek, ktorý nikdy nečítal prežije iba jeden."
Hovorí Vám niečo meno Martin Hrebenda?
Bol to legendárny šíriteľ slovenskej 🇸🇰a českej 🇨🇿 knihy 📖, ktorý sa narodil a ✝️zomrel v Marci.
Napriek tomu, že bol slepý, miloval knihy a učil deti čítať📚. Cestoval po celom Slovensku, zbieral staré rukopisy 📜 a vďaka nemu spoznávali knižnú kultúru aj chudobní a nevzdelaní ľudia.
MAREC bol vyhlásený ako mesiac knihy v bývalom 🇨🇿🇸🇰Československu v roku 1955 práve na jeho počesť.