Rozvalený na gauči sledujem bielu stenu vo svojej obývačke, akoby to bola tá najzaujímavejšia vec na svete. Osvetľujú ju svetielka na na mojom chabom vianočnom stromčeku, blikajú, menia farbu, ligocú sa, pôsobia tak šťastne a veselo. Tak ako by aj malo všetko v tento deň.
Je štedrý večer. Rodiny trávia čas pokope. Koľko je hodín? Pohľadom zablúdim na obrazovku mobilu ležiaceho na gauči vedľa mňa. Je takmer pol siedmej. Väčšina domácnosti pravdepodobne začína podávať hlavný chod štedrovečernej večere. Viem si to živo predstaviť. Po malom predjedle prichádza čas na plneného moriaka so zemiakmi a zeleninou. Dospelí si k nemu doprajú pohár červeného vína alebo vaječného koňaku. A aj keď je hlavné jedlo určite skvelé, každý si necháva miesto na dezert. A ďalší. A ešte jeden.
A potom rodičia vyženú deti spať, aby mohli na ráno prichystať darčeky pod stromček a zjesť sušienky s mliekom, ktoré tak poctivo nachystali pre Santu. Nie je to trochu sebecké?
Neviem, prečo nad tým takto premýšľam. Je Štedrý večer. Mal by som sa tešiť. Mal by som byť s blízkymi, oslavovať, piť vaječný koňak a červené víno, čo by s mojou nulovou toleranciou alkoholu už po dvoch pohároch neskončilo veľmi dobre, mal by som sa napchávať vianočnými koláčmi až do bodu, kedy by mi bolo úplne zle, pravdepodobne by som sa povracal do záchodu a asi by to schytala moja dlhá, zanedbaná ofina. Mal by som ísť spať o tretej ráno, pretože dovtedy by som pozeral všetky vianočné filmy, ktoré už všetci - vrátane mňa - poznajú naspamäť. A potom, o siedmej ráno, by som sa zobudil na to, že moji päťroční bratranci skáču po mojej posteli vykrikujúc na plné pľúca, že Santa prišiel a doniesol mi balíček, v ktorom by pravdepodobne bol vianočný sveter alebo pár ponožiek, pretože nikto aj tak nevedel, čo iné mi kúpiť.
A možno mi predstava takýchto Vianoc pripadá veľmi klišé a trápna, má svoje čaro. Je to čaro Vianoc. Spočíva v tom, že každý rok môže byť všetko úplne také isté a aj napriek tomu to stále bude ono. Vždy som to tak vnímal. Tá predstava mi pripomína domov.
Domov, ktorý je odo mňa vzdialený stovky míľ.
Tento rok mohol byť taký ako všetky ostatné. Ale nie je.
Odtrhnem pohľad od svetielok a zahľadím sa do okna. Cez čiernu tmu nič nevidím, a tak vstanem z gauča a pristúpim bližšie. Otvorím ho a nechám mrazivý vzduch pohladiť moju tvár. Vykloním sa z cez parapet a zahľadím sa dolu. Vo svetle pouličných lámp päť poschodí podo mnou vidno, ako sa mihotavé snehové vločky pomaly tancujúc znášajú k zemi. Pôsobia pokojne, no snehu je veľa a rýchlo pribúda nový.
Všetky lety z Wisconsinu budú z dôvodu nepriaznivého počasia posledných dní zrušené až do odvolania, ozve sa mi hlavou známy hlas slečny, ktorá nahrávala rozhlasové oznamy na letisku. V mysli sa mi vybaví ten moment, keď som stál pred tabuľou s odletmi a s beznádejou v očiach som stále dookola čítal nápis „zrušené" vedľa čísla môjho letu. A keď som si konečne uvedomil, čo to znamená, jediné, na čo som sa zmohol, bolo vytočiť Gerardovo číslo a oznámiť mu, že sa na Vianoce domov nedostanem.
Žiaden plnený moriak a červené víno, ani tri tácky spoločne zdobených medovníkov, ani rodinné rozbaľovanie darčekov, neskoro večerné túlenie sa pred veľkým starým kozubom v dome Gerardových rodičov.
Snehové vločky sú krásne, no tento rok mi vzali možnosť stráviť Vianoce tak, aby to bolo ono.
Keď mi začne byť už naozaj veľká zima, zavriem okno, prejdem popri stromčeku a zamierim do spálne. Môj byt je malý. Z obývačky do mojej izby je to len desať krokov. Vychádzkovým tempom je to presne šesť celá osem sekúnd, ale teraz mi to trvá o čosi dlhšie. Keď sa tam konečne ocitnem, zamierim ku šatníkovej skrini, vytiahnem z nej červený vianočný sveter a bezducho si ho prevlečiem cez hlavu. Za iných okolností by som sa z neho tešil, ale teraz to až tak ľahko nejde.
Popri obliekaní k hrubej látke voľky-nevoľky privoniam. Cítiť z neho jeho. Samozrejme, že áno. Daroval mi ho presne pred rokom o takomto čase.
Pozriem na hodinky nad mojou posteľou a srdce mi poskočí malým zábleskom radosti. O dve minúty je sedem. Tak znela naša dohoda – „O siedmej ti zavolám. Navečeriame sa spolu."
Keď si uvedomím, že mi ostáva stodvadsať sekúnd a ja na stole nemám ešte ani prípitok, radšej si pohnem nachystať si jedlo, ktoré sa mi podarilo pripraviť. Nie som veľký majster vo varení, ale toto som zvládol. Aspoň ako tak.
O dve minúty neskôr sedím za stolom pozorujúc pohár vína a akceptujúc fakt, že ho budem piť sám hypnotizujem svoj mobil čakajúc, kedy sa rozvibruje, kedy budem môcť prijať hovor a uvidieť tvár svojej lásky aspoň na digitálnej obrazovke.
Displej sa konečne rozsvieti s minútovým omeškaním a zjaví sa na ňom notifikácia zo Skype „Máte prichádzajúci hovor" spolu s Gerardovým menom. Rýchlosťou blesku kliknem na Accept a opriem mobil o škatuľu papierových vreckoviek, ktorú som na stôl nachystal práve pre tento účel a prehrabnem si strapaté tmavé vlasy, ktoré sú zanedbaním o čosi dlhšie než by asi mali byť.
Na obrazovke sa zjaví Gerardova ikonka, ale jeho neuvidím. Začujem však jeho hlas skreslený nekvalitným zvukom mobilu a slabého wifi signálu, stále je to však jeho hlas.
„Ahoj, Frankie." Počujem v ňom úsmev.
Kútiky pier sa mimovoľne nadvihnú aj mne. „Ahoj."
„Mrzí ma to, ale," začne, „ja neviem, pokazila sa mi predná kamera alebo čo. Vôbec mi nejde zapnúť."
Gerard si nikdy s modernými technológiami nerozumel. Najradšej by býval v drevenom zrube uprostred lesa, varil si jedlo na dvojplatničke, pral bielizeň v potoku a do civilizácie chodil maximálne raz za týždeň.
„Určite ti to nejde?" spýtam sa trochu sklamane, „tam dole by mala byť malá ikonka kamerky..."
„Ja viem, Frank," krátko sa zasmeje, „naozaj to nejde. Asi ma dnes neuvidíš. Prepáč mi to. A prepáč mi aj za ten divný šum a hukot v pozadí, to mi blbne mobil."
Napriek faktu, že som sa celý deň tešil na to, ako po tak dlhom čase uvidím jeho krásnu tvár, len chápavo povzdychnem. „Tak fajn."
„Poslal by som ti fotku ale... nefunguje mi kamera," zaškerí sa, „mrzí ma to, naozaj. Dúfam, že ti to neprekáža."
„Nie," zaklamem, ale viem, že to nie je jeho chyba a nevyčítam mu to, „hlavne, že sa počujeme." Pousmejem sa.
„Áno. Ale ty si, prosím, kameru nevypínaj. Dnes vyzeráš krásne."
„Vyzerám tak isto hrozne ako stále," uškrniem sa, „a mám hrozne mastné vlasy. To na videu ani nevidno. A smrdím. Nesprchoval som sa tri dni. Možno máš šťastie, že nie si pri mne."
Začujem jeho zvonivý smiech. „To je predsa úplne jedno. Stále si to ty. Stále ťa ľúbim rovnako."
Usmejem sa. „Ja teba tiež." Uvedomím si, že jeho dych znie trošku roztrasene. „Je ti zima?"
„Hej, trochu," pouškrnie sa, „prepáč. Pokazilo sa mi kúrenie."
„Znie to takmer akoby si bol niekde vonku."
„Len blázon by bol v takomto počasí vonku."
„Asi máš pravdu," zasmejem sa, „tak mi, prosím, nezamrzni, a zožeň si nejakú deku. Pripijeme si?" Pohľadom zavadím o pohár vína predo mnou.
„Jasné," odvetí, „tak teda na šťastné Vianoce. A Nový rok, na ktorý sa už snáď uvidíme. A na nás."
Vezmem pohár a odpijem si. „Šťastné a veselé."
Na chvíľu sa rozhostí ticho, počas ktorého mlčky hľadím na svoj tanier a snažím si predstaviť, že Gerard sedí oproti mne a nie takmer tisíc míľ ďaleko odo mňa.
„Tak hovor čo máš nové," ozve sa nakoniec on, „pretože tu bol úplný chaos. Mama nedokázala pochopiť, že nebudem s nimi, ale ostanem doma, pretože s tebou chcem volať osamote. Presviedčala ma, nech s tebou môžeme volať všetci."
Pousmejem sa. „A tebe to nevadí? Že si kvôli mne sám."
„Nie som sám. Som s tebou."
„Mohli sme pokojne volať s celou tvojou rodinou," navrhnem. Nepáči sa mi predstava, že netrávi čas so svojimi blízkymi tak ako každý rok len kvôli tomu, že tam nemôžem byť s ním. V podstate je to moja chyba, nemal som ísť študovať deväťsto päťdesiat míľ od Jersey a predpokladať, že sa počas Vianoc bez problémov dostanem domov.
„No jasné," zasmeje sa, „s mojimi osemročnými synovcami? To by si asi celkom nechcel. A všetky šialené deti a alkoholickí strýkovia. A moja kresťansky založená babka, ktorá si ešte stále myslí, že si môj najlepší kamarát."
Uškrniem sa. „Tak fajn."
„Dúfam, že si si pripravil serióznu štedrovečernú večeru."
„Jasné." Zahľadím sa na svoj tanier, štedrovečerná večera to je, ale veľmi seriózna nie. Ale Gerard o mojich chabých kulinárskych schopnostiach vie.
„Tak fajn. Tak teda dobrú chuť, Frankie."
Začneme večerať. On mi počas toho začne rozprávať o tom, ako pripiekol štyri plechy medovníkov naraz, ako bol reklamovať darček pre synovca, pretože po otvorení krabice zistil, že je prázdna a podobné drobnosti, ktoré robia Vianoce tak jedinečnými a zábavnými. Bezchybné sviatky nikdy neboli také krásne ako tie, kde sa posralo aspoň dvadsať vecí za sebou.
Chyby tvoria dokonalosť.
O štyridsať minút neskôr ležím na gauči, popíjam kolu (víno som pre istotu odložil po prvom pohári), napchávam sa čipsami, keďže koláče som akosi vôbec nepiekol a počas toho rozprávam Geradovi o dievčine, ktorá sa pred letiskom pošmykla na ľade a omylom do mňa strčila.
„Udialo sa to strašne rýchlo. Sotva som si to stihol uvedomiť, už som ležal na zemi, ona sa zo mňa snažila vstať a počas toho sa horlivo ospravedlňovala s výrazným britským prízvukom."
Gerard sa veselo zasmeje. „Veľmi romantické."
„Vtipné," uškrniem sa, „nakoniec som sa pozbieral zo zeme. Doteraz ma bolí rebro, nedokážeš si ani predstaviť, koľko ľadu tam bolo," odmlčím sa, „každopádne, potom sme sa dali do reči. Povedal som jej, že všetky lety sú zrušené. Zamrzelo ju to, lebo plánovala letieť do Londýna za svojou mamou." Zahľadím sa z okna do čiernej tmy.
„Chuderka," ozve sa Gerard.
Prikývnem. „Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom povedala, že som milý a spýtala sa ma, či ma smie pozvať na vianočný punč."
„Uuu, Frank," uškrnie sa môj priateľ, „mám sa začať báť, že mi ťa niekto ukradne?"
„Nemusíš," uistím ho s úsmevom, „pre istotu som jej oznámil, že som zadaný a ona odpovedala, že to nevadí a rada by ma spoznala ako kamaráta."
„Takže ste nakoniec šli na vianočný punč?"
„Áno. A bolo to dosť fajn. Študuje umenie. Rozumeli by ste si."
V hlase mu počujem, ako sa pousmeje. „Tak nás môžeš zoznámiť."
„Tak skoro to asi nebude," trpko sa uchechtnem, „lety sú zrušené až do odvolania. Ako sa tak dívam na predpoveď počasia, pravdepodobne sa domov nedostanem do konca zimných prázdnin."
V slúchadle sa na chvíľu rozoznie ticho. Čakám na jeho odpoveď, no tá neprichádza. Už-už sa idem spýtať, či tam je, keď sa nakoniec ozve on.
„Frank?"
„Áno?"
„Asi..." odmlčí sa, „asi by si sa mal pozrieť z okna svojej izby."
„Čože?" nechápavo odvetím a napriek tomu, ako dobre mi je na gauči pod dekou, neochotne sa spopod nej vyhrabem a zamierim do spálne. „Prečo?" spýtam sa.
„Len choď."
Zvraštím čelo, ale počúvnem ho. Šesť celá osem sekúnd kým dôjdem do izby. Odhrniem záclonu, otvorím okno a nahnem sa cez parapet, aby som videl, čo sa nachádza podo mnou.
Stojí tam.
***
zdravím, lásky! po premýšľaní, ktoré bolo veľmi náročné a zabralo mi asi tak 15 minút, som usúdila, že keďže mám tento rok tak strašne intenzívnu vianočnú náladu, asi bude lepšie, keď si ju vybijem na písaní nejakej klišé poviedky :D
uh oh vyšla som z cviku písania dlhých popisov ku kapitolám xd ale dúfam, že sa vám prvá časť príbehu páčila. zajtra totiž vyjde druhá, ktorou to skončí :D. tak dúfam, že sa tešíte rovnako, ako sa teším ja hih
majte sa krásne a užívajte december <3