"A ja idem po to tie huby." Povedl Tim a s Dorianom v momente rýchlo zmizli.
To už ale však boli pred bránou hradu a tak dnu vošli iba ony, dievčatá.
Prešli cez mohutnú ale polorozpadnutú vchodovú bránu, za ktorou bolo mnoho chodieb a chodbyčiek.
"Takže, o čom bola prvá svetová vojna?" Opýtala sa Mayra aby zahnala ticho.
"A čo sa stalo počas Požieračovej vojny?" Dodala vyzvýdavo.
"Mayra, nemôžeš si dať na chvíľu pokoj?" Napomenula ju hneď Angie.
"Chcem vedieť, čo všetko o nás vie. A aj o tej vojne čo bola v iných svetoch." Mayra sa obhajovala, ale bolo jasné, že je zvedavá. Okrem Angie je ona asi jediný ďalší človek zo Zeme, s ktorým sa Mayra kedy stretla.
"Nebola to vojna v iných svetoch, ale dve veľké vojny v rôznych rokoch." Povedala Angela, akoby to Mayre objasňovala už viackrát a ona to nevedela pochopiť.
"Veď dobree, tak nech mi to vysvetlí." Mayra si nenechala vziať svoju otázku.
No dievčine to, samozrejme, nevadilo a hneď a rada sa pustila do vysvetľovania;
,,prvá svetová vojna bola od roku 1914 do 1918, bojovali tam proti sebe dve vojenské mocnosti *(spolky), Trojspolkol *( Centrálne mocnosti) a Dohoda." Povedala jednoducho.
"Dobre, dobre, a teraz, kto bol Požierač?" Mayra ju zastavila, aby sa posunula k tej zaujímavejšei časti.
,,Požierač bol jeden z Dávnych a vládca temnej strany, ktorý sa raz rozhodol, že chce viac, ako iba svoju časť sveta, podarilo sa mu prekonať hranicu a dostať sa až za ňu. Bolo to dávno a ešte nebola taká pevná ako je teraz. Podarilo sa mu získať štyri mocné talizmany, ale Koruné pricezny spolu so strážcami ho zastavili."
"Super. Ako to vieš a nepopletieš to so svetovou vojnou na Zemi?" Pochválila ju Angie, ale nechápavo nad jej slovami krútila hlavou.
Už si zvykla, ako jej spolužiakov neverili, alo môže vedieť toľko vela vecí, keď oni si nevdeia zapamätať to učivo čo sa učia a musia vedieť práve vtedy.
,,Jednoducho, tak, že tu prišli v polovici vojny, na pomoc strážcom, mocné zvieratá za ďalšiou hranicou, tak isto ako aj v prvej svetovej vojne, prišlo v roku 1917, USA pomôcť a zapojiť sa do vojny na strane Dohody." Vysvetila, zase, jednoducho. Veď pre ňu to aj bolo jednoduché. A hlavne aj teraz, keď zistila, že je to rovnako skutočné, ako aj prvá a druhá svetová vojna.
"Výborne, zaujímavé. Takže predsa len niečo vieš." Pochválila ju MAYRA a ďalej dlhými chodbami už išli pomerne potichu.
Angela nad jej slovami ešte prekrútila očami. Už sa jej nechcelo niečo Mayre hovoriť, jej názor na svetové vojny, už asi nič a nikto nezmení.
No ona nad tým ešte musela premýšľať.
Mayra išla kúsok pred nimi, bola vystretá a jej kroky boli jasné a rozhodné, bolo vidieť, že sa na svoju úlohu, že bude môcť konečne niekoho obliecť, veľmi teší. Chodbami sa niesli tiché zvuky jej topánok na nízkom opätku, akého typu ešte nevidela, čo napovedá tomu, že nie sú z jej sveta. Vedľa nej kráčala Angela, mala vysoké čižmy na vysokom opätku, takže aj jej kroky boli hlasnejšie. Tiež bola rozhodná, chápala, aká je dôležitá ich nadchádzajúca úloha, tešila sa ďalšiu cestu, no mala aj obavy, či sa im to podarí.
Chápala to aj ona, ktorá kráčala kúsok za nimi, no možno asi nie až tak, ako ony dve.
Z rozmýšľania ju však vytrhol akýsi hlas;
-"Ó, nnoví návštevníci hradu, už dlho tu nikto nový nebol. Hi, hi."
Bol to hlas mladého dievčaťa.
"Tých upírov nepočítame. Som zvedavá čo sa tu deje, dúfam, že sa dozviem niečo zaujímavé, už sa tu začínam nudiť. Po toľkých storočiach..."
Začala sa rozhliadať okolo seba, až našla majiteľa toho hlasu.
,, a koľko storočí tu už takto blúdiš?"
Opýtala sa.
"Čo si to povedala?" Opýtala sa nechápavo Angie a otočila sa k nej.
,,Pýtala som sa tej pricezny, čo sa tu vznáša, aha tam je... počkať, veď teraz tu bola...?" Odpovedala jej, ale zrazu už nechápala, kam sa stratilo to mladé dievča, ktoré sa pred chvíľou vznášala pri strope.
- "Och, ona ma vidí... musí byť z iného sveta a nie odtiaľto...-"
Začula jej hlas, ale už ju nikde nevidla.
"Jaj, ty myslíš asi princeznú Maite. Jej duch tu podľa povestí starší. Ale nikto ju nikdy nevidel." Vysvetila jej MAYRA a nezabudla na tajuplný a rozprávačský tón hlasu.
"Ty si ju videla?" Spýtala sa jej Angie neveriacky.
,, princezná Maite? Hmm, myslím, že áno. Ako je možné, že ju nikto nikdy nevidel? Tu duchovia neexistujú?" Odvetiala a začala loviť v pamäti príbehy o duchoch, ktoré jej rozprávala Babička. No na nič priamo konkrétne si spomenúť nevedela. Tento typ- druh bytostí ju nikdy nijako obzvlášť nezaujímal. Minimálne, si vždy myslela, že práve oni sú najmenej skutoční.
"Tak, ako aj všetko ostatné, aj toto je dosť zložité. Princezná Emeline Maite bola jedna z princezien, ktoré v minulosti vládli času a hodinkám. Aj ona ich mala, lenže zomrela skôr, ako sa ich stihla naučiť používať a preto sa z nej stal duch.
A ostala v tomto svete, lenže nikto odtiaľ ju nemôže vidieť. My totiž nevidím duchov. Oslobodiť ju môže iba ten, kto otvorí a ovládne silu jej hodiniek, čo však už nie je možné, keďže hodinkám môžu vládnuť iba dcéry princezien, vždy iba ženy. A naviac je to už veľmi dlhá doba. Našťastie ju nikto nevidí a nikoho tak neotravuje." Vysvetila Angela, ale narozdiel od Mayry, nemala ten jej rozprávačský hlas.
,,Takže tu bude strašiť naveky?"
"Navždy je veľmi dlhá doba a aj tú u nás je myslená inak. Ale v podstate áno." Pokračovala Angie a iba kývala ramenami, že ju to nezaujíma.
,,ale prečo ja ju vidím?"
"Pretože nie si odtiaľto. A ľudia z iných svetov vidia duchov nášho sveta. Teda iba asi, nie je to nejako jasne dokázané a v podstate to ano nikoho nezaujíma." Objasnila jej tentokrát MAYRA
,,ale prečo ju nevidíš ty, keď si tiež zo Zeme?" Pýtala sa ďalej, nenechá to len tak, chce sa dozvedieť čo najviac a oni jej konečne odpovedajú. Pýtala sa priamo Angie, pretože nechápala, že ju niečo také vôbec nezaujíma.
"Som zo Zeme, ale nie som človek. Už som upír, ako by si to ty nazvala, takže som už jednou z tých, ktorí tu žijú." Odvetila Angela, keď sa pohli a pokračovali ďalej v ceste.
,,prečo, ako by som to ja nazvala? Nie si skutočný upír?" Musela sa jej to opýtať, to, že Angela je upírka, je skutočne veľmi zaujímavé, hlavne ak nedávno ešte bola normálna.
"Tim ti to vysvetľoval, skutočný upíri sú iní, ako tie legendy na Zemi. To, že tu je nikto upír, neznamená vlastne vôbec nič, len to, že je kus iný. Tu sa nazývame a bežne sa nám aj hovorí, Nesmrteľní, alebo Veční, či Dávny. Pretože za hranicou na severozápade je aj územie Nesmrteľných, ale mnohí z nich žijú aj tu. Chápeš?" Vysokej čiernovlasej dievčine sa veľmi nechcelo vysvteľovať to, kým je, alebo, čo je zač.
,,Asi hej. A ty si potom vlastne kto?" Opýtala sa teraz Mayry.
"Ja? Ja som normálna, normálny človek, tak ako ostatní, čo tu žijú. Iba s pár magickumi schopnosťami." Povedala, akoby to bolo nič.
,,schopnosťami?"
"Áno, mnohí z nás ich majú. Vlastne je iba pár z nás, ľudí, čo nemajú žiadne schposti či moc." Povedala Mayra, keď už došli na koniec dlhej chodby a stáli pred veľkými dverami.
"Veď uvidíš." Odpovedala jej Angie, keď Mayra otvorila veľké drevené vyrezávané dvere s mnohými ornamentmi.
MAYRA sebavedomo prešla do vnútra veľkej miestnosti a nadšene žiarila, šťastná, že tu je, a že môže pomôcť, že konečne môže využiť to, o čo sa ona už dlho zaujíma.
"Súčasťou hrania svojej role - toho, že nie si podozrivá - je obliekať sa správne," hovorila im, keď za ňou vošli do veľkej siene. Aj keď by sa to skôr dalo nazvať krajčírska sieň, či izba. Bolo tam veľa látok, všelijakých rôznych farieb a vzorov, niečo, čo vyzeralo ako čudný šijací stroj, pravdepodobne ním aj bol, ale rozhodne tak nevyzeral. Bolo tam niekoľko figurín, nožníc, cievok s niťami a kopa ďalších krajčírskych vecí a pomôcok.
Bolo tam povešané množstvo oblečenia z rôznych období dejín a histórie celého nášho sveta.
,,Páni...!" Skutočne nemala slová...
"Ja viem. Milujem módu a hlavne tú z tých iných svetov. Obliekajú sa tam tak skvostne a slávnostne. Moja sestra pracovala predtým pre strážcov a cestovateľov, s oblečením a tak. Niektoré sa jej nepáčili, alebo ich nechcela, tak ich dala mne. A ja ich mám odložené tu. Šijem nové, opravujem, a pomáham tím, ktorí chcú cestovať bez vedomia strážcov." Mayra vysvteľovala nadšene, že sa môže pochváliť a na konci sa pozrela smerom na Angelu, ktorá sa tvárila, že si obzerá nejaké starodávne zdobené šaty.
"Do akého roku to presne idete?" Snažila sa MAYRA upútať Angelinu pozornosť.
"Ideme za lekárom, ktorý mal liečiť Margareth a postarať sa o to, že nikomu nič neprezradí. Možno by nám vedel povedať, čo presne Margareth vtedy videla. Takže asi pôjdeme do roku 1922, v Londýne v Anglicku."
"Viem, kde je Londýn.
Ale tam bol pri nej aj nikto od nás? Myslela som, že tam to dieťa nechali nechránené?" Je zaujímavé, že niekto, kto vôbec nie je zo Zeme, vie tak dobre hlavné metropoly sveta.
"My sme mi to len mali myslieť. Koruna to chcela zatajiť a aj zatajila. Povedala nám to jej babička. Margarethina dcéra."
"Vážne? No tak to je teda skutočne zaujímavé. Budete mi to musieť všetko poporiadku vysvetliť, keď sa vrátite. Aj to s tou Monikou, či ako sa volá."
Ona už ich rozhovor prestala počúvať, skoro ich ani nevnímala, tak veľmi ju zaujalo to, čo tu videla. Toľko veľa oblečenia z toľkých rôznych období...
Prerušil ich však Dorianov príchod, kotrý prišiel druhými dverami, ktoré si ani nevšimla.
"Našiel som dvoje hodinky. Jedny sú tie pre Moniku a druhé neviem. Je na nich symbol a neviem och otvoriť. Iné som nenašiel."
"Dobre, takže... 20. Roky... Anglicko... Aha tu to je. Tieto dámske kostímiky sa mi vždy veľmi páčili." MAYRA už vybrala dva vešiaky s peknými šatami.
"Tieto sú pekné a hodia sa k tebe, moja drahá. Ladia ti s hnedými očami. Vyskúšaj si ich. A pre teba zase tieto." Podala jedny šaty jej a jedny Angela.
,,neviem či mi veľkosť bude dobrá..." riekla, keď ich zobrala do ruky.
"Tak to strážcovia robia. Nešijú na mieru. Len si to obleč, kúzlami sa všetko doladí." Potom zobrala dve kôpky oblečenia, ktoré neboli zavesené na vešiakoch, ale položené na poličkách pri stene.
"pre vás... Aha tu mám. Páči sa a tieto daj Timothymu, keď sa konečne vráti," a podala obe kôpky oblečenia Dorianovi.
( lepšie fotky som nenašla)
Dámske šaty boli pekné, presne také starodávne a v dnešnej dobe nemoderné.
Mala tmavú jemnú blúzku, s golierom až ku krku a na vrchu svetlý kockovaný kabátik s dlhými rukávmi a vypchávamki na ramenách. Vpredu mal štyri veľké čierne gombíky. A k tomu kockovanú sukňu, takej istej farby, dlhú po kolená. A aj jednoduché čierne topánky na nízkom opätku. A k tomu, samozrejme, aj svetlý klobúčik s čiernou mašličkou na strane a tak isto aj tmavé čierne rukavice.
Angie mala zase oblečený dlhý tmavohnedý kabát, tiež dlhý po kolená. So štyroma pármi svetlých gombíkov vpredu. Pod ním zase svetlú sukňu, ktorú cez kabát bolo sotva vidno. Taktiež topánky na nízkom opätku, malý klobúk a rukavice, tiež čierne.
Keď sa vrátila oblečená, Mayra iba kývla prstom smerom k nej, akoby čarovným prútikom a celý kostým sa zrazu zmenil, presne na jej veľkosť, akoby bol ušitý priamo pre ňu.
,,wau, páni... super..!"
Nevedela, či to hovorí na tie šaty, alebo na tú mágiu, alebo na to, že celé to cestovanie časom je skutočné a aj sa to deje a ona skutočne ide do doby, do roku, z pred sto rokov.
"Pristane ti to moja drahá, len ešte treba niečo urobiť s tými vlasmi. Sadni si prosím ťa." Zrazu ku nej priletela stoličkaa Mayre sa v ruke zjavil hrebeň.
Neprotestovala a sadla si.
"Ako sa vlastne voláš, drahá moja, ešte mi ťa nikto nepredstavitel.?"
,,Som Alice. Vlastne Elisabeth, ale všetci mi hovoria Alice."
,,Dobre, takže teda Alice." Riekla Mayra a začala ju česať.
,,Normálne vidím, ako by teraz Monika, moja sestra, protestovala. Neznáša, neznášala, keď jej nikto niečo robil s vlasmi a nebolo to tak, ako podľa jej predstáv. A frflala by aj na tieto šaty, nikdy sa jej nepáčili takéto kabátiky a hlavne farby a látky jej vadili najviac. Vždy mala rada moderné veci." Povedala, aby tam nebolo také ticho. Stále si nedokázala zvyknúť hovoriť o svojej sestre v minulom čase.
"S vlasmi sa nedivým. Česť všetkým tým ženám, čo to v tých dobách prežili každý deň, si tak všelijako česť a vyčesávať vlasy. Ale šaty to už je iná vec. Niektoré sú až príliš komplikované, to uznávam, ale tieto tu, sú podľa mňa veľmi pekné. Strihy sú podľa mňa na tú dobu presné a dokonalé. Aj keď o tom ja zase až tak veľa neviem. Tebe sa páčia?" MAYRA bola pohltená nadšením, že môže rozprávať o móde v minulosti.
,,tiež na to nie som úplne expert, ale viem, že aj počas druhej svetovej vojny sa nosili ženské šaty po dĺžku kolien. A či sa mi páčia... no... normálne by som sa takto asi do mesta neobliekla, ale keď to vezmem z tej historickéj stránky, sú pekné." Nemohla povedať, že sa jej nepáčia, vie, ako by tým Mayru ranila.
"No tak to ti ďakujem." Jej tvár žiarila ešte viac. Konečne môže obliekať niekoho z iného sveta. "Mne sa Móda tohot obdobia velmi pači." Pokračovala.
Ona začala rozmýšľať, čo všetko si z toho obdobia o móde, z dejepisu pamätá;
Centrom povojnovej módy sa stal Paríž. Preslávila sa módna návrhárka Coco Chanel, ktorá zaviedla „bubi" účes z krátkych vlasov a po kolená skrátené sukne.
"A ktoré šaty, z ktorého obdobia, sa ti najviac páčia, akože ktoré si vždy chcela vidieť na vlastne oči?" Vytrhla ju Mayra z rozmýšľania a spomínania.
Ďalší dôvod, aby žiaci dávali na hodine dejepisu lepší pozor, nikdy nevedia, kedy sa im to môže zísť.
[Táto časť je tak symbolicky, nesymbolicky, v zázračnom dátume...
Piatok 13.
Pôvod tejto povery sa spája s mnohými udalosťami z obdobia stredoveku 🏰, no asi najpravdepodobnejšou bolo uväznenie veľmajstra Rádu templárov a ďalší rytierov v piatok, 13. októbra 1307
kráľom Francúzska Filipom IV. V tento deň chytili, uväznili a potom mučili tisíce templárov. Po ich „priznaní" boli popravení. Od tohto dňa ho nasledovníci templárov považovali za diabolský a nešťastný deň. 🗡⚔🏹🛡]