Luckyho deň prebiehal pokojne ako obyčajne. Ako obyčajne vyriešil starosti spojené s obchodom, najedol sa, oddýchol si a zas pracoval. Vydával príkazy, čertil sa ak nepočúvali, striedmo chválil.
Bol spokojný, pretože aj jeho zasiahla oslava, ktorá sa odohrávala medzi noblesou. Tak ako každého v meste. Barón totiž štedro obdaril mestský úrad a vážených radných. Samozrejme sa ušli úroky aj pre neho. Vôbec ho netrápila strata zisku z nevestinca, do ktorého vtrhli tí barónkyni poskoci.
V tomto príjemnom rozpoložení ho našiel jeho ochrankár, ktorý býval s ním v dome, a ktorý si často tak rád doberal služobnú. Niesol kus papiera. Ten bol dokrkvaný, akoby niečim poliaty.
„Šéf, máte tu list."
„Polož ho sem,"povedal a ukázal perom na voľné miesto. Nezdvihol zrak od práce, rátal s presnosťou finančníka.
„Posol čaká na odpoveď."
„Nech odíde. Pošlem niekoho za ním."
Ochrankár prešľapoval.
„Vraj sa nemá vracať skôr, pokým nedonesie odpoveď."
Lucky zdvihol predsa len pohľad. Príkro sa díval na svojho podriadeného. Pre neho sa pomýlil.
„Kto to tu vedie?"
„Vy, šéf."
„Tak ti hádam nemusím preto hovoriť, aby si ho vyhodil!"
Chlap sa už zvrtol, že vyhodí hosťa, keď Lucky otvoril list a rýchlo ho prečítal. Striaslo ho od obáv, zastavil ho.
„Rozmysleli ste si to?"
„Áno," usmial sa nevrlo. „Hneď odpoviem."
Vzal čistý hárok papiera, načmáral neúhľadne odpoveď. Bez slova ho podal svojmu chlapovi a pohľadom ho vyprevadil von. Len čo bol preč, spálil indiskrétny biely hárok. Oprel sa o operadlo, v hlave mu vírili myšlienky a plány.
Veci sa začali komplikovať, všetko ukazovalo, že sa blíži búrka. Bude sa musieť stratiť. Mal by ale pred tým varovať Britvu. No ako rozmýšľal, vedel, že ten bude odpovedať možno až večer alebo ďalšie ráno. Toľko času nemali, museli kuť železo za horúca.
Preto sa rozhodol.
Vzal nový papier, napísal odkaz svojmu nadriadenému. Bolo mu jedno, že si ho Britva prečíta neskoro. Takto bol chránený, nič by mu boss nemohol vyčítať. Len čo dopísal, zazvonil na zvonček. Ukázal sa jeho chlap.
„Toto nech odnesú Britvovi. A zožeň chlapov, aspoň dvadsiatich, nech si prichystajú zbrane. Povedz Josephine, nech mi pripraví šaty."
„Niekam idete,šéf?" spýtal sa nechápavo ochrankár. Lucky na neho pozrel ako na imbecila.
„Mám si pýtať tvoje povolenie?"
„Nie... Len je to tak narýchlo. Nespomínali ste, že niekam pôjdete."
Dokonca Lucky ostal na chvíľu zmätený.
„Panebože, vypadni už!" skríkol zrazu, hodil po ňom pero. Chlap sa uhol a vybehol von. Nerozumel, čo urobil zle. Asi dnes mali všetci divnú náladu.
O
Madlene sa cestou zastavila u Alici. Nebola doma, jej matka povedala, že len čo prišla, vzala veci a zas odišla. Preto sa vybrali za jej strýkom. Tam ju našla ešte viac mrzutú a sršiacu zlou náladou.
Luca na príkaz Madlene musel ostať v koči, čo sa mu nepáčilo, no poslúchol. Netušil, prečo sem prišli. Hádam urovnať dávne krivdy. Hnevalo ho to. Mohol byť nejako užitočný. Na jeho počudovanie ale barónka bola hneď von.
„Čo si tam chcela?" spýtal sa, tváriac sa, že ho to nezaujíma. Že sa pýta len z nudy. Madlene prekukla jeho pretvárku.
„Rozostavujem šachové figúky."
„Nechápem."
„Ak všetko pôjde dobre, pochopíš."
„Teraz sa zahrávaš," upozornil ju s vážnym výrazom tváre. „Zabúdaš, že sa ľudia nechávajú ovplyvňovať citmi a vášňami."
„Veľmi dobrá pripomienka!" uznala. „Na tento aspekt som nepomyslela."
„Nepovieš mi, o čo sa snažíš?"
„Ešte nie je ten správny čas."
Nato sa koč pohol,obaja cestujúci boli ticho. Lucu to vážne desilo. Kedysi sa mu zverila so všetkým, s každým problémom, spoločne vymýšľali únikové cesty. Teraz to bolo iné.
„Zmenil si sa," ozvala sa zrazu, zrak upierala kamsi preč.
Zaklipkal očami, či dobre počul. Chcel odpovedať, keď zastali. Boli doma, takže musel vystúpiť a otvoriť jej dvierka. Počkala na neho a pri vystupovaní sa na neho povzbudivo usmiala.
Cestou do izby ju stretol otec. Chcel s ňou hovoriť, ale vyhovorila sa na bolesť hlavy. Obaja prekvapení, jej komorník aj otec, sa na ňu pozreli. Túto výhovorku, ktorú používali bežne dámy, u nej ešte nepočuli.
„Vážne si v poriadku?" spýtal sa jej ticho Luca, keď vchádzali k nej.
„V úplnom. Len som potrebovala pokoj na písanie."
„Začínam byť dosť znepokojený tvojim správaním. Čo ti povedal gróf Navare?"
„Čo som chcela počuť."
Luca mal dosť tých nejasných odpovedí. Požiadal ju, aby mohol odísť. Privolila, ale povedala, aby sa vrátil do piatej. Potom ho bude potrebovať. Uklonil sa jej a odišiel.
Rýchlym krokom odišiel z paláca, aby sa mohol ísť poradiť s Lumierovými. Hoci sa mu to vonkoncom nechcelo, potreboval pomoc a oni boli jediní vhodní kandidáti. Aj s Louisom sa bavila, akoby sa nič nedialo.
Zaškrípal zubami a pridal do kroku. Kapitán Bach ho sledoval vrtiac hlavou. Ach, tie výstrelky mladých dám! Pomyslel si.
O
Len čo dopísala posledný list, vložila ho do obálky a zapečatila. Uložila ich do skrinky, kľúč schovala na tajné miesto, o ktorom vedela len ona. Upravila sa a šla za bratom. Ten bol už určite hore.
Komorník ju ohlásil, no Daniel ju nechal čakať skoro pol hodiny. Nevšímala si to, poznala jeho povahu. Keď ju nakoniec vpustili dnu, pripadala si ako cudzinka a nie osoba, ktorá tam býva.
„Drahý braček!"ozvala sa, keď vstupovala dnu. Daniel bol bledý, tvár mal stiahnutú hnevom.
„Sestra," kývol jej hlavou. Usadila sa oproti nemu.
„Ako si sa vyspal?"
Čosi zavrčal namiesto odpovede.
„Po čo si prišla?Mám veľa starostí."
„Zver sa mi s nimi. Spolu možno nájdeme východisko."
Uvidela jeho opovržlivý úsmev.
„Nie je to pre tvoju hlavu. Sú to mužské záležitosti."
Prikývla, očami zablúdila po jeho izbe. Tvárila sa normálne, skoro až unudene.
„A ak uhádnem?"
„Čo uhádneš?"
„O čo sa strachuješ," pritom na neho pozrela. Mohol vyčítať osteň, útok. Vedela niečo, čo nemala.
„Nepokúšaj ma, sestra. Aby si to potom neľutovala!"
„Ja a pokúšať!" zvolala s úsmevom. „Varujem ťa."
Daniel zúžil oči. Jeho myšlienky boli ako včely v úli. Snažil sa ich usporiadať, snažil sa preniknúť do mysle svojej sestry.
„Nemáš na to dôvod. Ak som niečo urobil... Ach, varuješ ma pred otcovým hnevom?"
„Možno."
„To, čo som urobil na oslave nebola moja vina. Ale poznám otca a jeho výčitky prežriem."
„Oslava je jedna vec, o čom hovorím ja, je druhá."
Nastalo ticho. Daniel sledoval sestru, Madlene mu pohľad opätovala. Skúšali vôľu toho druhého.
„Hádanky nemám rád," ozval sa.
„Ja áno. Vieš čo nemám rada?" Neodpovedal. „Triky a komploty."
„Tie sú najzábavnejšie," oponoval.
„Nie pre toho, kto je obeť."
„Povedz mi priamo, čo odo mňa chceš!"
„Aby si obetoval Luckyho. Inak ťa potopí."
Bol by ešte viac zbledol, keby sa nebol opanoval. Lenže Madlene neušlo mierne chvenie rúk, záblesk obavy v očiach.
„Pozrime sa. Viem kto je ten muž, počul som o ňom, ale nemám tušenia, prečo mi niečo také vravíš."
„Poznám ťa dobre, Daniel. Možno si myslíš, že oklameš iných, ale mňa nie. Preto som ti dala túto poslednú radu. Nedráždi ma."
Videla ako očervenel hnevom.
„Stačí, že si ma zosmiešnila včera, dnes sa mi budeš vyhrážať! Mne!"skríkol. „Ty cundra! Mám na teba toľko špiny, že otec by ťa musel dať zavrieť do kláštora, aby aspoň trochu zmyl hanbu z nášho mena."
Postavila sa bez emócie, podišla k nemu. Pozrela na neho zvrchu.
„Povedala som ti, že to bola rada. Ak ju nepočúvneš, je to tvoja vec. A ver, že ak začnem hovoriť ja, otec ťa bude radšej vidieť v hrobe, lebo si pošpinil naše meno."
Urobila pred bratom pukerlík a s búšiacim srdcom vyšla von. Daniel sa zachvel a ihneď začal písať odkaz.