Tiché cupitanie vyrušilo mága z jeho študovania. Nohy klasicky prepletené v tureckom sede len napomáhali jej chabejším kolenám, aby tuhli a zabraňovali jej v následnom pohybe. Pokožku na brušku palca mala zvlnenú a celá obkúsanú. Kozub vo vedľajšej miestnosti trocha svojím vyhrievaním uspával. Draeneiský dizajn ženu iritoval, no upokojovali ju kryštály žiariace z Evadesovho luku. Bol vychýrený pre jeho nositeľa a pre svoj neobyčajný vzhľad. Oči nemohla od neho odrhnúť a tak chvíľu naň zamyslene pozerala. Ozvalo sa však znova opatrné prestupovanie niekde pri dverách a vystupňovalo sa až do pocitu, že niekto na ňu zíza.
Otáčajúc hlavu smerom na dvere ostala prekvapená. Malá draeneika sa jemne držala rúčkou dverí a vykukovala do izby na Erosen. Prešli ňou divné pocity. Ani nevedela ich spočítať, či rozoznať.
„Ahoj," dievčatko milo prehovorilo a na fialovej tvári sa jej vykreslil široký úsmev.
Erosen jej odpovedala trocha zastreto: „Ahoj."
„Čo robíííš?" opýtala sa tónom zvedavého dieťaťa, ktorým aj bola.
„Ja..." mierne sa pozasekla a nadvihla knihu, „študujem."
Malá sa zaujato vyrovnala a tým v podstate vstúpila do izby: „A čo sa učíš?"
„O bylinkách."
„Takých z ktorých sa robí čajík?" vyhrnula ďalšia otázku.
Ona jej prikývla a malá Della bola každou otázkou o rastlinách k nej bližšie a bližšie. Undeadku to trocha znervózňovalo. Netušila, čo by po nej mohla chcieť. Napadlo ju, že sa nudí, pretože Evades asi nebude najlepšia chúvička, keďže jej otec je ešte stále zavretý v podzemí Shattratu spolu s Rogamom.
Della stála pred Erosen a jednou rukou k sebe túlila zelenú jednoduchú hračku, ktorú jej Saphyrus kúpil v Dalarane. Nebolo to ani žiadne zvieratko, ani tak úplne ľudská postava. Len kusy látky zošitej do postavy. Stískala ju však s láskou k sebe a prenikavými očami sledovala ženu, ktorej z toho sťahovalo v hrdle. Ani sama nevedela prečo. Kde si v hlave jej tá myšlienka zaznela, no utlačila ju skorej než ju vedomie prebralo od predvedomia. Dievčatko, ktorému odhadovala tak šesť rokov ju pozorovalo a jediné, čo medzi nimi vyplňovalo to desivé ticho bol tlmený rozhovor Sebreza a Evadesa boh vie, v ktorej časti príbytku.
Naraz draeneika spustila ramená a na chvíľku smutne pohliadla na zem: „Prepáč, že ocko bol zlý. On je niekedy taký."
Bol to klinec, ktorý Erosen zarazil rovno do podlahy. Prvotná vnútorná reakcia bola plná nadávok a pohŕdania, ktoré však kvôli tomu, že je Della malá prehltla. Zahĺbila sa na moment do svojej hlavy a potom vypustila kyslík s tým, že to krpec myslí dobre. Vnímala ju teraz skôr ako dieťa ako to, že je príslušník národu tých fialových mrdiek a undeadka sa na ňu usmiala. Draeneika opäť nevydržala nehovoriť: „Prečo si taká bledučká. Si chorá?"
„Nie som. Som nemŕtva."
Z vyvíjajúceho sa smútku takmer až zhíkla, že ustúpila krok dozadu. Preľaknuto tikala očami po nej a chrbát zatlačila do steny, až jej pomenšie rohy klepli o poličku nad ňou. Erosen sedela na posteli bez mihnutia oka a sledovala ju. Takúto reakciu na seba dlho nevidela. Vzápätí na to Della nabrala odvahu a začudovane prišla k nej a rukami jej začala hmatať kolená a lakte, na čo zase Erosen na posteli cúvla.
„Čo to robíš?!" vyhŕkla žena a mračila sa na ňu.
Malé rúčky na šatách Erosen hmatali a Della nemohla pochopiť, prečo nie je taká strašidelná a rozpadnutá ako zvyšok jej ľudu. Nemŕtvych sa veľmi bála. A vlastne...kto v Azerothe nie.
„Ty si pekná teta," usmiala sa, „prečo si taká pekná a ostatný nie sú?"
Bolo to tak milé, že Erosen sa okamžite zasmiala: „Vieš to tie rastlinky majú takú silu."
„A oni ti tak pekne aj ofarbili vlásky?"
„Nie, tie mi zmenili farbu samy."
„Aj ja chcem modré vlásky," vyhlásila a načiahla sa na jej pramene, ktoré jej sadali na ramená a hrudník.
Ani si neuvedomila, ako jej tie vlasy podrástli. Byliny dokázali aj toto.
„V prírode je ukrytá najväčšia sila."
„To hovorí aj maminka. Keď budem veľká, budem sa rozprávať s vodou aj vzduchom a aj rastlinkami ako ona! Poviem im, aby rástli a aby liečili všetkých!"
Žene sa dvihli kútiky a privierajúc oči sa posunula, lebo draeneika si sadla vedľa na posteľ.
„Ja som Della," predstavila sa a vystrčila hračku mágovi takmer pred tvár, „a toto je Seli."
Nejakú tú sekundu jej trvalo, než reagovala: „Seli...pekné meno. Ja som Erosen."
Fialová bytôstka sa nadšene zatvárila, no to Erosen s ňou nebola schopná zdieľať. Výraz sa jej pozmenil, až keď na jej adresu padol ďalší dotaz: „Čo všetko sa dá vyliečiť vďaka kvietkom?"
Odfúkla si: „Hádam všetko."
„Naozaj?!" zvýšila od prekvapenia hlas dvíhajúc sa mierne z gauču.
Nemo prikývla.
„Aj leukémia?"
Konkrétnu diagnózu mág a bylinkárka nečakala. V momente jej napadlo, že ten fialový zmrd, ktorého by najradšej poslala na druhý svet bude umierať pomalou a ťažkou smrťou, no studený pot jej prešiel po chrbte, keď povedala, že to ona má choré kostičky. Z kôpky šťastia sa naraz stál kopček zármutku. Kŕčovito zvíjala látkovú kamarátku, až kým ju Erosen nepohladila po chrbte.
„Existujú bylinky, ktoré to vyliečia?"
Odpovedala s miernym tlakom v hrudi: „Neviem."
Situácia sa naraz stala neskutočne dusnou. Tak trocha mala Erosen chuť poslať ju preč. Nepáčilo sa jej, čo v nej vyvolávala. Hlavne bola to draeneika. Mierne zmätená sa bez slova postavila a nechala ju tam samotnú...
Muž v cele nemal možnosť rozoznať, či je deň alebo noc. Mohol si len odhadovať. Alebo počítať fľaky pred očami od fakieľ, keď sklopil viečka. Pocit a zvuk ho však prebrali z totálne absurdných myšlienok. Dnes už ladné prsty obkreslili mreže po obvode a elf vstal. Postavil sa pred postavu a pozeral dole na ňu. Jej zase naopak zaklonená tvár si ho obzerala a potom zrakom skĺzla na popáleninu ošetrenú olembou. Bola v značne lepšom stave. Chcela a nechcela ho vidieť. A s určitosťou je možné povedať, že i v tento moment mala hlavu totálne prázdnu a nevydala ani slova.
„Prišla si len na mňa civieť?" Rogam sa mierne pousmial.
Prehltla nahromadené sliny so značnou ťažkosťou a chcela zo svojich výkyvov von. Pokrútila nesúhlasne hlavou a sklopila zrak: „Prišla som ti len povedať ahoj, aby si nabudúce zase nepindal, že som odišla bez rozlúčky."
Automaticky zvraštil čelo: „Ty zase odchádzaš? Kam?"
„To ešte neviem...musím popremýšľať."
„Ako že popremýšľať?"
Vybehla po ňom: „Proste! Idem niekam...musím niekam. Jasné?!"
„Dobre," obranne a napol rezignovane dvihol ruky, „je to tvoja vec."
I tak ho to zamrzelo. Obočie mu z nepríjemného prešlo do skleslého. Udržujúc očný kontakt sa jeho zelený pohľad k nej dostal natoľko, že prsty okolo adamantitovej mreže zvoľnili stisk a až by zhodila pažu dole, keby jej rukou neprešiel po hánkach. Prikrývajúc jej neveľkú dlaň hlesol: „Drž sa a nenechaj sa nikým zabiť."
Na to sa radšej rýchlo otočila na päte a opúšťala jeho priestor: „Neboj sa. Najebem každému, kto sa pokúsi mne!"
Rogam venoval jej chrbtu úsmev, po ktorom si sadol do rohu temnej cely, ktorá bola jeho domovom. I keď už nie nadlho.
Prepustili ho hneď ráno, kedy sa dozvedel, že Erosen je preč a s ňou aj Sebrez. Saphyrus ešte v deň prepustenia zbalil sebe a Delle veci a odcestoval do Storm Peaks. Rogam by učinil rovnako a zdrhol v ten istý večer, avšak Evades ho prehovoril, aby pár dní zostal. Warlockovi to narúšalo plány, navyše prostredie v Nether robilo jeho myseľ nekľudnú.
Po pár dňoch to vzal letecky do Hellfire a prekročil portál do Azerothu. Zem pod nohami bola hneď ľahšia, vzduch čistejší a on sa mohol s pokojom nadýchnuť. Cesta bola dlhá, veľmi dlhá a počas nej mal Rogam stiesnený pocit. Stupňoval sa, až dokým neprekročil brány Silvermoonu, kde sa vykempil na prvú lavičku, ktorú mohol. Zatvorené oči mu nedovoľovali vnímať teplé farby jeho mesta, či obyvateľov ktorí na neho pozerali trocha ako na žebráka. Vlasy nemal tak úplne biele, veci dotrhané, no dôležité bolo, že je doma. Vo svojom meste, medzi svojimi. Pocit akejsi skleslosti mu aj tak brázdil vnútro. Dunivé dupotanie arkanických golemov ho vytrhlo z uvažovania a elf sa postavil, vydávajúc sa do Murder row, kde na vysokom poschodí býval.
Po niekoľko hodinovom spánku sa na večer vybral von. Nepobudol tam však dlho pretože cieľ, kam šiel bol v podstate pod jeho bytom. Odhrnul jemné tmavomodré závesy a klesal honosnými schodmi do podzemia. Už z prvých schodov bolo počuť zvláštny šepot a energiu, ktorá ho pohltila a posmelila k ráznejším krokom. Zaznel démonický hlas nejakej succuby a to už sa mu na pohľad naskytla veľká miestnosť plná warlockov a démonov. Niektorí študovali sediac na vankúšoch na zemi, iní sa prehrabovali v knižnici. Zelené runy do podlahy doslovne vysmažené felom žiarili, pretože mladá elfka v nich sa snažila z duší utvoriť svoj prvý kameň, ktorý jej dodá životnú energiu. Bol to pre neho krásny pohľad. Jeho myseľ sa zdala byť mierne upokojená a tak sa začal venovať tomu, prečo prišiel.
Uhol dvojici elfov prechádzajúc okolo a zavrel oči. Všetku svoju sústredenosť orientoval do seba a povolal svojho spoločníka z voidu, Thogharta. Prehovoril s ním niekoľko viet v tom divnom jazyku a pristúpil aj on ku knihám. Potrebnú vzal do rúk a sadol si na tyrkysový vankúš. Temné runy a jazyk pánov desu bol celkom náročný na pochopenie, no Rogamovi až tak nerobili problém. Na starých stranách údajne písanými samotnými démonmi však warlock nenašiel, čo potreboval. Nespokojne sa prehraboval ďalšími knihami, kým ho neoslovil jeho...dá sa povedať spolužiak.
„Bal'a dash, Rogam. Ako sa darí?"
Elf ho zazrel a prestal sa naťahovať za knihou, klesajúc zo špičiek: „Zanien, rád ťa vidím. Tak akosi behám teraz kade tade."
„Aj ja ťa rád vidím. Veru vyzeráš akosi uponáhľane," zasmial sa jeho krajan, „ty si sa nikdy nikam nenáhlil."
„Časy sa tak akosi menia," nepatrne si povzdychol.
„Po čom vôbec pozeráš?" podišiel k nemu hnedovlasý elf a nakukol mu do knihy, čo mal v náručí.
Rogam sa posadil naspäť, kde predtým a jeho kamarát učinil rovnako: „Občas nerozumiem Thoghartovi. Neviem či sú to len nejaké frázy, čo používa...ale fakt netuším, čo mi niekedy hovorí."
„Hm. Asi bug..." warlock špecializujúci sa na kliatby si podoprel bradu a chvíľu pozrel do temnej reči a potom na fialového démona poslušne stojaceho pri nich, „nedávno som bol s jedným nováčikom študujúcich démonov a sťažoval sa na voidwalkerov. Majú dosť špecifický slovosled, každý môže mať až individuálny. Tiež som mal problém rozumieť svojmu. Mal by si s ním tráviť viac času. Mal by si sa celkovo viac sústrediť, Rogam."
Naraz si ho Quel'dorei zaujato prezeral, až Rogamovi trocha vyschlo v krku. Vedel, že prižmúrené oči elfa, ktorého si pamätá ešte z detstva v ňom čítajú: „Stále nie si emočne vyrovnaný."
Bielovlasý vydal zo seba nejaký pazvuk, ktorý bol kombináciou hmknutia a zavrčania. Na to už len mlčal a zaťal sa s tým, že nič nebude hovoriť. Zanien si preložil nohy do tureckého sedu: „Už si sa s ňou stretol odvtedy, čo si bol zavretý v Orgrimmare?"
Rogam len chabo prikývol a na to Zanien obrátil oči ako palacinky z murločích očí. Videl, že nie je s ním reč a tak postavil, hovoriac mu: „Rogam, aj slepý vidí, čo sa tam u vás deje."
On rozhorčene strelil rukami do vzduchu: „A čo ja mám s tým robiť podľa teba? Sama vieš aká je...a čím je."
Zanien natisol pery k sebe v snahe pomôcť, no cítil sa bezmocne. Mlčal nejakú dobu a Rogam s ním. Keď už vyzeralo, že elf váha niečo povedať, Rogamove zvraštene obočie mu vytvorilo zvedavý výraz, po ktorom však dostal nečakanú odpoveď: „Staň sa undeadom ty sám..."
„Je to ono?" zakričal priest na nemŕtvu stískajúc v dlani nejaký porast a peknou dávkou hliny.
Boli na honbe po divokej oceliarke na zarastenejších pláňach Desolace. Erosen si vystreté prsty priložila na obočie a skúmala z diaľky, čo to Sebrez vytrhol zo zeme. Vytiahol tú bylinu tak nešikovne, že ju Erosen skoro ani nespoznala: „Panebože! Pozri sa jaká je celá dotrhaná! Kvety sú najdôležitejšie a ty si ich úplne tými svojimi elfskými paprčami rozmliaždil."
On jej z diaľky zakričal: „Ale tie tvoje náradička sú strašne malé na moje ruky!"
„Nechaj tak! Ja si to pozbieram, len mi ešte pár kúskov pohľadaj!"
Na to si napravila klobúk, aby jej slnko toľko nepálilo do tváre a zohla sa naspäť k zberaniu bylín. Už niekoľko týždňov Erosen spolu so Sebrezom brúzdali Kalimdorom a Východným Kráľovstvom a zhromažďovali rôzne prísady na ďalší lektvar, ktorý sa nemŕtva rozhodla urobiť. Sama poriadne nevedela, čo bude presne potrebovať a hlavu mala tento krát ešte väčšiu, než keď pracovala na kamuflážnych elixíroch, ktoré stále idú na dračku. Vláčila so sebou, respektíve Sebrez vláčil batoh s ťažkými, hrubými knihami o alchýmií a pár zaprášených publikácií od alchymistov z Kráľovskej lekárnickej spoločnosti.
Po takmer dvoch týždňoch s obrovskými zásobami rôznych rastliniek, pricestovala do Undercity, kde mala zajednané priestory na jej ďalší výskum. Sebrez sa len nerád lúčil s Erosen, no bola to lepšia voľba ako prebývanie pod Lordeaonom. Undeadi ešte k tomu sú celkom xenofóbny a neobľubujú, keď sa niekto živý pohybuje dlhodobo v ich zatuchnutých chodbách a námestiach. Aj keď šlo o krvavého elfa. Ten sa vydal zase do svojho rodného mesta, aby si po náročnejších mesiacoch trocha oddýchol.
Erosen sa až teraz cítila ako skutočný profesionál. Doteraz varievala svoje elíky kvázi za jazdy, mala len kotlík a koľko krát veci na tráve položené a podobne. Teraz mala čosi o dosť lepšie. Laboratórium síce bolo pomenšie, no malo kopu stolov a tak mohla svoje pakšamenty rozložiť kade-tade. Zložila z koňa všetky batohy, ktoré jednak nosil Sebrez a ktoré vytiahla z banky a začala nadšene všetko ukladať, triediť, organizovať. Približne za dve hodiny si odfúkla stojac vo dverách a s pocitom zadosťučinenia prezerala svoju prvú alchymistickú pracovňu. Po tých mesiacoch, čo sa jej výrobky dostali do obľuby si zaslúži niečo poriadnejšie.
A hneď sa pustila do práce. Oponovala únave a trávila celé dni a noci vo svojej dočasnej pracovni. Mimo prípravy svojich vychválených kamuflážnych elixírov sa venovala svojmu novému nápadu. Výsledok experimentu zatiaľ vyzeral pozitívne, nič nevybuchovalo, nevyparovalo sa a dokonca ani nesmrdelo. Čo však netušila bolo to, ako overí správnosť svojho navrhnutého postupu.
Ako išiel čas, spoznala sa so všetkými tamojšími pracovníkmi. Niektorí boli zamĺkli, iní podľa nej v pohode a potom tu boli aj dosť vyšinutí, ktorí experimentovali a zošívali rôzne abominácie dokopy. Našli sa aj žiaci, ktorí sa chceli u Erosen priučiť, no ona všetkých doslovne poslala do riti s tým, že bude robiť sama. Von z laboratória vychádzala jedine, keď potrebovala si nejaké nástroje požičať, či na chvíľku sa poprechádzať zatuchnutým nechutným mestom, aby si uvoľnila hlavu a založila elixíry proti neviditeľnosti do aukcie. Alebo sa len prešla nakuknúť ku iným alchymistom a zaujímala sa, čo robia. Mimo svojho labáku bola prívetivá a konzultovala s novými žiakmi a radila im, čo robiť a nerobiť. Prvým pravidlom podľa nej bolo, že postupmi v knihách sa treba riadiť len polovične. Nie všetci túto jej radu prijali, no pár odvážlivcov sa našlo. A či sa jej to páčilo alebo nie...čím ďalej, tým častejšie títo chodili ku nej po rady.
Ľadový mág netušil koľko času takto ubehlo. Keďže spánok pre ňu nie je potrebný, dni a noci sa zlínali dokopy. Zvlášť v podzemí. Dolaďovala neustále detaily svojho nového výtvoru, recept stále opakovala, aby si bola istá, že sa behom varenia nič nepokazí. Bolo to štádium práce, kedy už je taká rutina že vás to unavuje a prestáva baviť. Jedného takéhoto rána ju vyrušil najvyšší lekárnik v Undercity, Faranell.
„Máš čas?"
„Mám, ale nie na tvojich neschopných žiakov," pozrela na neho letmo a medzi prstami rozmlela sušené listy čohosi voňavého, „som akási rozjebaná."
„Nie, niečo dôležitejšie."
Nezaujato nadvihla jedno obočie od kotla: „Čo také?"
„Temná paní chce vidieť tvoju prácu."
V tom sa celá prebrala a neveriacky pozrela na rozpadajúceho sa alchymistu: „Robíš si kozy?"
Pokrútil hlavou s hnilým úsmevom: „Je rovno tu, ale poslala ma prvého, lebo ťa nechcela vyrušiť."
Erosen okamžite začala upratovať bordel na drevených zajdutých stoloch, na čo sa Faranell celkom zasmial. Bola to pre ňu obrovská česť, zvlášť keď sa na ňu ich vodkyňa prišla pozrieť osobne. Začala v poličke vytesanej do kameňa zbesilo hľadať mešce, do ktorých by uložila svoje byliny, pričom v tom šuchotaní odrážajúcich sa od stien, započula zvuk podpätkov.
Erosen sa otočila a cez nižší priechod do miestnosti sa práve zohýbala vysoká postava, ktorá sa nakoniec narovnala a premerala si ju.
„Temná paní..." hlesla poslušne Erosen a uklonila sa.
Na to opatrne dvihla zrak a prvý krát si prezrela už vtedy legendárnu Sylvanas Windrunner zblízka. Bola veľmi vysoká, vyššia dokonca než Rogam a snehobiele vlasy jej jemne trčali spod tmavej kapucne. Oči banshee jej svietili ako dve mocné svetlá v absolútnej tme. Už len samotný postoj nemŕtvej elfky vyvolával obrovský rešpekt, nehovoriac o majestátnej zbroji a zbrani. Popri jej veličenstve si ani nevšimla, že za ňou stojí Faranell a ešte dvaja nemŕtvy.
Ticho, ktoré sa zo začiatku zdalo byť hrozne dusné ukončila Lady Sylvanas: „Tvoje meno sa začína po Azerothe rozširovať."
Undeadka zostala mierne zaskočená. Až v ten moment nevedela, ako zareagovať. Bolo to dosť očividné a tak k nej Sylvanas znova prehovorila: „Ale takmer od tej doby si zavretá a pracuješ, takže sa nedivím. Dopyt po tvojich elixíroch sa zvyšuje. Musím povedať, že si ma tým celkom ohúrila."
Dala sa do mierneho kroku a skúmala Erosenine porozkladané časti rastlín. Tón, aký použila v poslednej vete bol trocha zvláštny. Dal sa vyložiť ako obdiv, no zároveň akési podráždenie, že toto niekto dokázal sám a bez pomoci jej Kráľovskej lekárnickej spoločnosti. Klopkanie jej vysokých kožených čižiem doplňovalo chrapčanie a iné prazvláštne pazvuky, ktoré sa niesli z hlavnej miestnosti, kde sídlila väčšina pracovníkov. Dodávalo to celej scéne akési napätie. Mala pocit, že jej zvláštna farba hlasu sa ešte teraz nesie priestorom.
Sylvanas sa neprestávala prechádzať, až zastala otázkou: „Na čom pracuješ teraz?"
„No..." odhmkla si Erosen, „na lieku, ktorého účinnosť však len tak nezistím."
„Prečo nie?" Sylvanas sa tvár prehĺbila záujmom.
„Potrebujem pacientov chorých na leukémiu."
Temnej Lady sa prekvapene skrčilo čelo: „Skutočne vytváraš liek na leukémiu?"
Letmo prikývla a sklopila hlavu aj zrak. Temná paní zase naopak dvihla bradu a sledovala ju privretými očami: „Len tak...alebo chceš niekoho zachrániť?"
Drobná postava pred ňou naraz nemala poňatia, či sa Sylvanas takto rozpráva so všetkými, alebo len nechce od nej počuť, že sa snaží niekomu pomôcť. Haló, sú to predsa nemŕtvy. O nič a o nikoho sa nestarajú. I napriek tomu povedala do stiesnenej situácie pravdu: „...zachrániť."
Ešte nejakú dobu ju bývala hraničiarka Quel'Thalasu mlčky povarila, dokým sa prudko nezvrtla, až švih jej plášťu nadvihol Erosen vlasy: „Za pár dní tu máš pár chorých subjektov. Do tej doby sprav stovku malých flakónov kamuflážnych elixírov pre mňa osobne."
„Ďakujem."
Elfka už bola takmer fuč, kým sa ešte otočila a nahodila mierny úsmev: „A choď si na poštu. Máš tam slušný balík zlatých..."