Zase som sa dostala do problému..ako vždy. Ale tento krát to nebola moja chyba. Julia ma podrazila a zradila. Som hlúpa, že verím malím deckám. A na to som doplatila tým, že som teraz priviazaná o stoličku v tmavej izbe. Musím vymyslieť plán ako sa odtiaľto dostať. Najprv treba dať vedieť Danielovi, že ma uniesli. No, moje ruky boli zviazané. Lenže Teodor netuší, že mám Danielovu laserovú baterku. Skúšala som ju vy tiahnuť z vrecka a asi na štrnásty krát sa mi to podarilo. Lano som odhodila preč a kráčala som k drevám dúfajúc, že nie sú zamknuté. Bohužiaľ boli.
,,Pustite ma von! Pomoc!" prvé čo ma napadlo, krič o pomoc. Krik nepohol, takže som išla na druhý bod - vyvalenie dverí. Rozbehla som sa a vrazila plecom do dverí. Nič, akoby boli z ocele. Tretí bod - napísať Danielovi čo sa stalo. Vzala som mobil a vytáčala Danielovo číslo.
,,Noták, zodvihni to.." hundrala som popod nos. Isto sa niekde vykecáva s tým vedcom. Poslala som mu teda sms-ku. Hádam si ju prečíta skôr, než ma odvlečú pár rokov dopredu. A nastal posledný bod, čakať na záchranu. Začala som premýšľať o Julií. Netuším prečo to urobila ale nehnevám sa na ňu. Práve naopak, je mi jej ľúto. Možno ma tým svojím krákrá chcela upozorniť, no ja som nerozmýšľala. Teodorov prívesok s vranou poznám. Dokonca keď som bola menšia tak som si z neho robila srandu, volala som ho vrana. A myslím že som nebola jediná. Plno ľudí ho malo v zuboch. V tej chvíli niekto prerušil moje myšlienky. Započula som štrngot kľúčov a odomknutie zámky
~ ~ ~
,,Ale tá žiarovka, to bol naozaj geniálny nápad. Ako ste na to prišli?" povedal Daniel.
,,Keď som bol malý, študoval som doma pretože zo školy ma vyhodili. Obľúbil som si chémiu a matematiku. A doma som mal v pivnici vlastné laboratórium. Tam som sa naučil mnoho. No a keď som mal 31 rokov a vlastné veľké laboratórium, prišiel som na princíp elektrického svetelného systému. Viac vám nemôžem povedať, je to tajomstvo vynálezcov" dopovedal a Daniel ho hypnotizovane počúval.
,,Zaujímavé" povedal Daniel a odpil si z čaju.
,,Nechcete ešte cukor?" spýtal sa Edison.
,,Nie ďakujem. Ani vy by ste nemali. Cukor nie je práve to najlepšie pre telo" povedal a usmial sa Daniel.
,,Ja s cukrom zatiaľ problém nemám. A čaj bez cukru, pre mňa nieje čaj" povedal a zasmial sa.
Keby si len tušil, že zomrieš na cukrovku, povedal si Daniel v duchu. Dopil čaj a zrazu mu pípla sms-ka. Nechcem pred Edisonom ukazovať mobil. Môže to mať veľmi zlé následky pre budúcnosť ale musím. Čo ak to je od Cate. Vytiahol som ho teda z vrecka a hneď som si všimol Edisonov prekvapivý výraz.
,,Váš vynález?" spýtal sa a prekvapivo si ho prezeral.
,,Niečo také" povedal Daniel a snažil sa vyhnúť tejto téme.
,,Ooo nie, musím pomôcť Cate! Je v nebezpečenstve" povedal Daniel a začal panikáriť.
,,Ako ste na to prišli? To vám povedalo to zrkadlo?" Edison sa začal pýtať.
,,Áno, je to také na pol zrkadlo, na pol pošta" a na pol ďalších tristo vecí, pomyslel si Daniel.
,,Ako je to možné?" Edisol bol stále ohromený mobilom.
,,Je to tajomstvo vynálezcov. No o tom neskôr. Teraz ju musím nájsť" povedal a chystal sa na odchod.
,,Počkajte, pomôžem vám. Som predsa jeden z najlepších vynálezcov" povedal a Daniel prikývol.
,,Tak poďme. Pomôžete mi zostrojiť zopár zbraní" povedal Daniel a dali sa do práce
~ ~ ~
Jeden zo strážcov ma zdrapil a ťahal von. Kráčala som pomaly aby som to čo najďalej zdržala a aby som nahrala Danielovi trochu času.
,,Pohni si! Nemám na teba pol dňa" povedal a postrčil ma. A v tom mi napadlo predstierať odpadnutie. V tú chvíľu som sa zrútila na zem a predstierala.
,,No toto mi ešte chýbalo. Haló? Vstávaj!" klepal mi po líci a snažil sa ma prebudiť. No márne. Schytil ma za plece a ťahal ma k Teodorovi takto. Skoro som sa prezradila ale vydržala som to. Keď ma tam dotiahol spustil ma zem. Bol to fakt tvrdý pád.
,,Čo je to s ňou?" povedal Teodor a pozrel na mňa ja som počúvala ich rozhovor. Dopadla som tak že som mala tvár otočenú ku dverám. A to má obrovskú výhodu
,,Odpadla. Neviem prečo. Možno je dehydrovaná a bola tam fakt dlhú dobu" povedal
,,To je jedno. Počkáme kým sa zobudí, aj tak ešte máme asi polhodinu do dobitia teleportu" vyhlásil Teodor a tak sa čakalo. Aj keď bola tá poloha v ktorej som ležala fakt nepríjemná, furt som si hovorila vydrž to, už len chvíľku. Teodor a strážca sa medzitým rozprávali, kým ja som sledovala dreve. Po chvíli som v nich uvidela nejaký pohyb, nuž dúfala som že je to Daniel. Nevidela som presne kto tam bol, ale tušila som že to je on. Nenápadne som mu ukázala palec hore na znak toho, že som pripravená. Neviem síce na čo ale som. Daniel mi nenápadne posunul po zemi zbraň. So zbraňami z našej doby viem robiť, ale s týmito nie. Ale myslím že je to rovnaký princíp. Už od mala ma učil Daniel ako zaobchádzať so zbraňami a ako sa brániť. Ako dieťa som nechápala prečo ma k tomu nútil, ale teraz už áno. V tú sekundu sa obzrel Teodor na mňa a ja som mierila zbraňou naňho. Postupne vošiel dnu aj Daniel a aj ten vedec.
,,Ale, ale... zišla sa nám tu celá rodinka. Vedel som že prídeš Daniel. A tušil som aj to, že ti Cate poslala správu o pomoc. Čo keby ste tie špáratká niekam odhodili. Viete že proti mojim zbraniam nemajú žiadnu moc" povedal Teodor a čakal na odpoveď.
,,Ale majú" povedala som a vystrelila do jedného zo strážcov. Strelila som ho do hrude a spadol na zem. Pridali sa aj tí dvaja a tak sme sa zbavili všetkých strážcov. Ostala som chvíľu v šoku z toho, že som niekoho zabila.
,,Nejako ste sa rozbehli. No nič. Tuším že budem musieť zavolať nejakých robotov" zasmial sa vytiahol tablet. Naťukal pár slov a zrazu sa pred ním objavili najprv ako hologramy, no za pár sekúnd už boli reálny. Bolo ich asi 10. Teodor medzitým utiekol niekam dozadu. Mne už došla munícia a tak som sa cez roboty prepchala zospodu. Ale čo Daniel? Obzrela som sa za nimi.
,,Bež za ním! My si tu už poradíme" povedal a ja som prikývla. Bežala som dozadu cez tmavú chodbu a nevedela som kam zmizol. Po krajoch bolo mnoho dvier z oboch strán. Spomalila som a každé dvere otvorila. Nebol nikde. Keď som došla ku posledným pripravila som sa. Pomaly som otvorila a vošla dnu. Videla som, že táto miestnosť nie je prázdna. Moli v nej zbrane ako sú šable a meče. Z ničoho nič som schytala kopanec zozadu, spadla som na zem a narazila hlavou do jedného z mečov. Rýchlo som sa otočila a odkopla mu tablet z ruky. Ten spadol ale nerozbil sa. Chcela som ho rozbiť pretože on riadi tie roboty. Plazila som sa k nemu ale Teodor ma schytil za nohu a ťahal od neho. Rozbehol sa k nemu ale ja som mu skrížila cestu s jednou zo šablí.
,,Nechaj ten tablet na zemi" povedala som a on poslúchol. Pomaly som prišla k tabletu a prepichla ho. No Teodor sa zasmial.
,,Myslela si si že ten tablet riadil roboty?" povedal posmešne.
,,Čože?" začudovala som sa. To snáď nemyslí vážne?
,,Ale kde potom..?" No jasné, prívesok. Doplo mi to zasa trochu neskôr.
,,Tak čo? Ukončíme to? Posledný krát. Poď so mnou ty s Daniel dobrovoľne a nebudete mať až tak veľký trest" povedal a vykročil ku šabliam.
,,To isto" povedala som ironicky ,,Ty prvý sa postaráš o to aby sme mali trest smrti"
,,Veď práve o to ide. Nebudete veľa trpieť" povedal a vzal si jednu.
,,Nikam s tebou nepôjdeme. Ak už máme zomrieť tak tu" povedala som a zaútočila som naňho s mečom. No on sa uhol. Bojovali sme dosť dlho kým ma nezbavil mojej zbrane a neskopol na zem. Zase. Videla som že je koniec ale snažila som sa to ešte natiahnuť. Dúfala som že mi prídu tí dvaja na pomoc.
,,čo si urobil s Júliou?" spýtala som sa.
,,Zabil som ju. Všetci vedia že jej mŕtvy rodičia nedokážu ožiť" povedal.
,,Si obyčajný klamár. Prečo si jej potom nahovoril že to dokážeš?" začala vo mne rásť zlosť.
,,Prečo toto všetko robíš?" spýtala som sa a on sa iba pousmial.
,,Preto aby som mohol urobiť toto" povedal a dal svoj meč nad hlavu. Chystal sa ho do mňa vraziť ale Daniel niečím ovalil a spadol na zem.
,,Daniel!" hodila som sa mu okolo krku a on mne tak isto.
,,Prepáč že sme tak meškali. Ale tie roboty mám dali riadne zabrať však?" pozrel Daniel na Edisona a on prikývol.
,,Takže vy ste z budúcnosti?" povedal Edison pretože si pospájal veci a začal tušiť čo sme zač.
,,Áno. Prepáčte že som vám to nepovedal, ale.." nevedel čo povedať.
,,Ale mohli ste narušiť históriu. Chápem. Ja by som na vašom mieste urobil to isté" pousmial sa Edison.
,,Poďte sem obaja nech vás objímem" zasmiali sme sa. Po objatí mi padol zrak na Teodora.
,,A čo budeme robiť s ním?" spýtala som sa.
,,Ja viem čo s ním. Mám známych v liečebni a na psychiatrií. Tam sa už o neho postarajú" povedal Edison.
,,Takže už sa asi vidíme naposledy. Zbohom" povedal Daniel a lúčil sa s Edisonom.
,,Asi áno. Ak budete mať cestu okolo, stavte sa" povedal.
,,Dovidenia. A opatrujte sa" povedala som mu.
,,A vy opatrujte zas Daniela. Nie je práve najmladší" zasmiali sme sa. Bol to zaujímavý a dobrý človek. Aj keď som s ním nebola toľko ako Daniel ale vyžarovalo to z neho. Daniel súhlasil s cestovaním. A aj s tým, že si môžem nechať meč. Je to taký môj ,,talizman". A tak sme sa vybrali na cesty časom.